Plemenitba holubov

 

Chovný cieľ sa dosahuje plánovitou plemenitbou. V podstate ide o ume­lý výber — selekciu jedincov na rozmnožovanie, ktoré v súčasnosti alebo perspektívne zodpovedajú žiadúcemu cieľu. Možno to dosiahnuť rozlič­nými metódami selekcie a plemenitby. Obe metódy na seba nadväzujú alebo sa priamo prelínajú. V praxi umelý výber spočíva vo vylučovaní zvierat z chovu, ktoré nevyhovujú úžitkovými, telesnými vlastnosťami alebo konštitúciou, prípadne dedičnými poruchami, a v ponechávaní je­dincov, ktoré majú požadované vlastnosti dobre vyvinuté, na ďalšiu plemenitbu. Môžeme teda rozlišovať dva spôsoby umelého výberu, a to negatívny čiže vylučovací výber a pozitívny výber. Spravidla najpoužívanejším a najstarším plemenným výberom je vý­ber na základe vonkajších alebo iných prejavujúcich sa znakov a vlast­ností, teda výber na základe individuality. Možno povedať, že doteraz dosiahnuté výsledky v chove zvierat sa predovšetkým realizujú výberom na základe fenotypu.

 

 

Metódy plemenitby

Ako sme už uviedli, plemenitba je zámerné riadenie rozmnožovania domácich zvierat rozličnými metódami. Uvedieme niektoré z nich, ktoré sú pre chovateľa prístupné a ktoré využívajú podobnosť rodičov a po­tomkov.

1.   Príbuzenská plemenitba — inbreeding je párenie jedin­ciov, ktoré sú v užšom príbuzenskom vzťahu. Prakticky na o príbuzenskej plemenitbe hovorí vtedy, ak sa spária jedince so spoločným predkom do piatej generácie. Najužšia alebo pokrvná plemenitba incest, Je párenie súrodencov, ktorí majú oboch rodičov spoločných, alebo spätné párenie deti s rodičmi.

Genetickým dôsledkom príbuzenskej plemenitby je vzostup homozygotnosti populácie. Ak sa uskutočňuje v normálnej populácii, táto popu­lácia sa rozpadá na geneticky rozdielne podskupiny. O príbuzenskej plemenitbe sa chovatelia domnievajú, že je nebezpečná, lebo vedie k de­generácii. Degenerácia však nespočíva v metóde chovu, teda v príbu­zenskej plemenitbe, ale v genofonde východiskového chovného materiálu, t. j. vo viditeľnom vystúpení subletálnych a iných škodlivo pôsobiacich faktorov, ktoré sú v populácii. Tieto faktory sa nepríbuzenskou pleme­nitbou ako recesívne alely udržiavajú v rovnováhe a v utajenom stave. Teda ak sa v populácii takéto subletálne faktory nenachádzajú, príbu­zenská plemenitba nevedie k degenerácii. Preto je táto metóda najrých­lejšou cestou ku genetickej čistokrvnosti.

2.    Líniová plemenitba - Cieľom tejto plemenitby je zvýšiť podiel žiadúceho genotypu rodičov, najčastejšie otca s nadpriemernou ple­mennou hodnotou v potomstve. Línie sú v rámci plemena menšie, rovnorodejšie biologické jednotky, ktoré majú význačné znaky svojho za­kladateľa. Pri ich vytváraní sa obyčajne používa len mierna príbuzenská plemenitba. Na uvedených schémach sú znázornené dva programy inbredných línií s väčším alebo menším stupňom genetickej podobnosti.

V  prvobratrancovom programe sa zmiešajú dva páry rovnako vyni­kajúcich jedincov:

 

 

V   programe polobrat, polosestra sa zmiešajú jedince s dôrazom na |ťtlného jedinca (v našom prípade ide o holuba):

 

3. Čistokrvná plemenitba znamená párenie jedincov toho istého plemena .Používa sa najmä na udržanie určitého plemena v dosiahnutej výške, na ďalšie prešľachtenie plemena a na prípadnú zmenu typu. Konečným ciel am je vždy dosiahnuť vyrovnanosť charakteristic­kých vlastností pre plemeno pri súčasnom vytvorení takej štruktúry ple­mena (línie, rodiny), ktoré umožňujú jeho ďalšie rozmnožovanie bez použitia príbuzenskej plemenitby. Z toho vidieť, že táto metóda sa používa spolu so sústavným výberom na dosiahnutie vyššej vyrovnanosti žiadúcich vlastností. Keď sa v plemenitbe použije z cudzieho prostredia nepríbuzný plemenník, prípadne plemenník so zvláštnymi vlastnosťami, hovoríme o osviežení krvi. Osvieženie krvi môže byť všeobecným pravid­lom, pretože je to najistejší spôsob udržania a stabilizácie životaschop­nosti a konštitučnej pevnosti chovu. V kmeňových chovoch má byť zá­sadou, že plemenníka vymieňame len vtedy, ak ho môžeme nahradiť lepším; cudzí plemenník s neznámou dedičnosťou môže prípadne zhoršiť kvalitu chovu.

Kríženie

Z náročnejších plemenárskych metód spomenieme aspoň kríženie. Me­dzi čistokrvnou plemenitbou a krížením nemožno urobiť ostrú hranicu, pretože každé párenie, pri ktorom sa pripárujú medzi sebou rozličné zvieratá (i keď ide iba o jednu vlastnosť), z genetického hľadiska je v konečnej analýze krížením. V praxi sa nazýva krížením párenie zvierat patriacich do rozličných systematických jednotiek (druh, plemeno, kra­jové plemeno, prípadne krvná línia) používané na rozličné účely. Môžeme sem počítať zošlachťovacie a kombinačné kríženie, ktoré sa dajú použiť v holubiarskej praxi.

O zošľachťovacom krížení hovoríme vtedy, keď zošľach­ťované plemeno zostáva základným a zlepšuje sa len v jednej vlastnosti alebo vo viacerých vlastnostiach jednorazovo (priliatie krvi) alebo opa­kovane (melioračné kríženie) zošľachťujúcim plemenom. Táto metóda je náročná, lebo okrem žiadúcich vlastností sa genotyp zošľachťovaného plemena obohacuje aj nežiadúcimi génmi zošľachťujúceho plemena.

Kombinačné kríženie sa nazývalo aj tvorivé alebo novoplemenné. Spočíva v účelovej kombinácii vynikajúcich vlastností niekoľkých plemien a vedie k vzniku nového. Patrí k najnáročnejším šľachtiteľským metódam, vyžadujúcim okrem dobrých genetických vlastností vhodný a početný materiál, nehovoriac o časových, priestorových a finančných pod­mienkach.

Nakoniec uvedieme ešte jeden spôsob kríženia, a to úžitkové kríženie. Používa sa na získanie krížencov F, generácie (pre tzv. heterózny efekt), ktoré v mnohých vlastnostiach, napr. v hmotnosti, prevyšujú pôvodné rodičovské formy. Používajú sa vyskúšané kombinácie plemien, na jatočné účely. Pri holuboch sa takýto efekt dosiahol napr. pri krížení  samec biely karnó X  samica homér,  samec biely king X samica modenská slie­počka, samec  biely king X  samica červený karnó.

Tento efekt sa však dosahuje len v F1 generácii, pretože pri ďalšom parení medzi sebou zaniká a potomci sa štiepia na pôvodné formy. Preto treba kríženie stále opakovať.