Základné kresby holubov

 Základné farby holubov sú modrá, čierna, červená, žltá a biela. Okrem týchto základných farieb je veľa medzifarieb s rozličnými odtieň­mi, ktoré sú charakteristické pre jednotlivé plemená holubov. Niekedy aj základnú farbu označujeme dvoma slovami, ak sa len trochu líši od obvyklého tónu tej-ktorej základnej farby. Z prechodných farieb spomenieme pečeňovú (farba varenej pečene), bronzovú, medenú, strieb­ristú, dymovú, žemlovú, ľadovú, škoricovú a rozličné plavé farby (červenoplavé, žltoplavé, čiernoplavé — podľa farby pásov na štítoch — a plavé s pásmi, základnej farby, ale o niekoľko tónov tmavšími).

Okrem jednofarebných holubov sa vyskytujú dvojfarebné i viacfareb­né holuby. Pritom sa najčastejšie kombinuje biela farba s niektorou zo základných farieb, len zriedka dve iné farby okrem bielej. Prípady viacfarebnosti sú zriedkavejšie. Na viacfarebných holuboch sa okrem biele i farby vyskytujú ešte dve alebo tri iné farby.

Najjednoduchší prípad kombinácie dvoch farieb je b i e l o h r o t o s ť. Ide o farebného holuba, ktorý má časť ručných letiek bielu. Počet bielych letiek je stanovený pre každé plemeno štandardom. Ten istý prípad sa môže vyskytovať aj v obrátenom pomere, keď má biely holub farebné ručné letky. Takéto holuby nazývame obyčajne bocianikmi podľa zafarbenia podobného1 bocianom.

Chvost môže byť čisto biely pri kombinácii s farbistým telom — b i e1 o c h v o s t, farebný v koncovej časti — najčastejší prípad typických bocianikov. V niektorých prípadoch má bocianik pás tej istej farby aj cez prsia, napr. brnianske hrvoliaky.

Zriedkavejšie sa vyskytuje holub s farebným telom, pričom celé krídla (aj chvost) sú biele; takúto kresbu nazývame bielokrídlosťou. Vyskytuje sa napr. pri hýľoch alebo pri sliezskych hrvoliakoch bielokrídlych. Ak je holub celý biely, len štíty krídel má farebné, voláme ho š t í t nikom. Farebné holuby s bielymi krídlovými štítmi nazývame bieloštítnikmi alebo zrkadlovými.

Zvláštnu kombináciu bielej a iných základných farieb má pražský letún „t i g e r“ 

O lastovičom (cíbičom) zafarbení hovoríme vtedy, keď má holub hornú časť tela celú farebnú, ale spodnú časť tela, začínajúc od hrvoľa až po chvost, má bielu.

Často sa pri holuboch vyskytuje sedlatá kresba — sedlatosť. Základná farba je biela, sedlo, chvost, časť krku a pŕs sú fa­rebné.

Sedlatým sa kresbou podobajú straky, majú však farebnú celú hlavu, krk, hrvoľ i časť pŕs, kde sa kresba končí ostrou čiarou ako pri sedlatých. V hornej časti tela je farebné sedlo, chrbát a nadchvostové krovky. Farebný je aj chvost a podchvostové krovky.

So stračou kresbou sa v niektorých prípadoch, napr. pri berlínskych letúnoch, vyskytuje na hrdle biela polmesiačikovitá škvrna (polmesiačikovitá kresba).

O b o j o k, ktorý býva v tých istých miestach, sa od polmesiaca líši roz­lohou. Objíma dookola krk ako biela stuha.

Opakom stračieho zafarbenia (kresby) je do istej miery kresba, ktorá sa vyskytuje pri českých cíbikoch. Tá časť krídel, ktorá je pri stračej kresbe biela, je tu farebná. Ostatná časť tela je biela, okrem papúč a úzkej mand ľ ovitej škvrny na čele, ktorá sa začína pri koreni zobáka.

Pri stavákoch sa vyskytujú podobné škvrny, ale iného tvaru, ktoré nazývame plamienkom (farebná škvrnka, ktorá sa hore trochu rozširuje), pričom je holub celý biely.  L y s k a je biela škvrna pretiah­nutého tvaru na tom istom mieste. Ináč je holub celý farebný.

Iná kresba, známa na moravských pštrosoch, sa s väčšími alebo s men­šími odchýlkami vyskytuje pri niekoľkých plemenách holubov.

Ako súčasť kresby sa vyskytuje biela hlava pri farebných holuboch (lepšie povedané pri takých ,pri ktorých sú biele iba časti)  a farebná hlava pri prevažne bielych holuboch. Prvé voláme bielo hlavými (bielohlávkami), druhé farebnohlavými (kaliningradské letúny, clblažské letúny).

Farebnohroté a farebnochvosté farebnohlávky nazývame mníškami.

V inom prípade je biela alebo farebná iba vrchná časť hlavy nad líniou spájajúcou kútik zobáka cez prostriedok oka. Aj v týchto prípadoch, ak ido o biely vrch hlavy, nazývame holuby bielohla vými (bielohláv­kami). Pri farebnej kresbe hovoríme o čiapočke a takto zafarbené holuby nazývame krymkami podľa cudzieho pomenovania čiapočky.

Biela alebo farebná hlava sa v ojedinelých prípadoch predlžuje na hrdlo do podbradníka alebo siaha na prsia do

 n á p r s e n k y.

Biela briadka pri farebných holuboch v zostave s inými kresbami tvorí kresbu, ktorú nazývame briadkou a holuby, ktoré majú túto kresbu, briadkami. Pri sedlatých  norimberských bandelťJrh sa vyskytujú farebné škvrnky, umiestnené od sánky  pod oko; nazývame ich fúzikmi. Dosť častá je kresba pásov cez krídla. Ide vždy o dva pásy, ktoré majú byť úzke a presne vyznačené; na bielych holuboch sú farebné a na fa­rebných holuboch sú biele. Pri kormidlových perách orientálnych soviek sa vyskytujú predkoncové biele škvrny , ktoré nazývame zrkadlami.

Iné škvrny na tele (biele alebo farebné) nazývame podľa toho, kde sa vyskytujú, ale osobitné mená im nedávame. Napr. pri sovkách turbitínoch hovoríme o čelovej alebo lícnej škvrne a pod. Pri roztriedení kresieb zostalo ešte niekoľko takých, ktoré sa vyskytujú iba pri jednom plemene a ktoré bolo ťažké zaradiť do niektorej skupiny. Takou je napr. kresba lahorského holuba.

Pri chybných kresbách sa spomínajú pančušky, nohavičky, brušná a konečníková škvrna ako farebné škvrny na miestach, ktoré by podľa kresby mali byť čisto biele alebo farbisté na bielych miestach. Biela farba a iné základné farby, okrem pravidelných kresieb, sa vy­skytujú na holuboch aj v podobe škvrnitosti neurčitých, presne ne vy­značených. miest. Celkove nazývame takéto holuby škvrnitými. Podľa tvaru škvŕn rozoznávame fŕkanosť a strakatosť.

Fŕkan osťou nazývame zafarbenie, keď sa na bielom podklade vy­skytuje viac alebo menej pravidelne rozhodených drobných škvrniek, ktoré tvorí jedno alebo málo ináč zafarbených pierok. Zriedkavejší je obrátený prípad, keď je základ farebný a škvrny sú biele. Tieto prípady zafarbenia sa nazývajú v cudzích rečiach tigrovitosťou, ktorá môže byť jasná (biela) a tmavá.

Strakatosťou (túto kresbu treba odlišovať od stračej kresby) na­zývame taký prípad škvrnitosti, pri ktorom sú jednotlivé škvrny veľké, zložené z mnohých pier. Zvláštnym prípadom škvrnitosti je š u p i n a t o s ť, ktorá nie je vy­tvorená inofarebnými perami na odlišne zafarbenom podklade, ale zakladá sa na dvojitom zafarbení každého pierka. Pierka sú obyčajne biele a okraje, no najmä konce sú inej farby. Tento lem má byť úzky, ostrý a výrazný; najkrajšie býva vyvinutý pri blondinetách.

Jarabosťou nazývame trojuholníčkovitú pravidelnú kresbu na kríd­lových štítoch. Trojuholníčky stoja v pravidelných radoch, ktoré sa po­stupne ku koncu štítu rozširujú a zväčšujú; sú buď tmavšie ako je zá­kladná farba, alebo sú biele. Hovoríme o tmavej a bielej jarabosti.

 

Vrchný rad : bielohrotý a bielopásavý holub, bielochvostý bocianik, bielochvostý holub s lyskou, farebnohlavý a farebnochvostý holub

Stredný rad : štítnik, zrkadlový holub, bielokrídly holub, pražský krátkozobý letún tiger

Spodný rad : lastovičia kresba, sedlatý holub, straka s polmesiačikovitou kresbou na hrvoli, straka

 

Vrchný rad : škorec, typická kresba anglického hrvoliaka, pštrosia kresba, kresba českého cíbika

Stredný rad : norimberská lastovička, krymka, slovenský hrvoliak, bielohlavý a bielohrotelblažský letún

Spodný rad : mníška, lahorský holub, briadka (s bielou škvrnou na brade a na hrdle a s bielimy koncami krídel), mníšska kresba (biela hlava,konce krídel, biele pásy cez krídla, biely chvost a papuče)