Plemená Holubov

 

Skrotený holub divý sa morfologicky nijako nelíšil od svojho neskroteného predka. V chovoch, ako je to bežné pri mnohých zdomácnených zvieratách, sa časom vyskytli jedince zafarbené trochu ináč, napr. čiastoč­ne albinické (biele), čisto biele alebo v iných farbách. No odchýlky sa mohli vyskytnúť aj v iných znakoch, napr. vo veľkosti holuba, v tvare n vo veľkosti hrvoľa, v počte kormidlových pier atď. Takéto javy sa dejú aj medzi divými vtákmi, napr. občas pozorovať vrabca s ináč za­farbeným pierkom na tele, škvrnitého drozda čierneho a pod. Tieto odchýlky sa v prírode udržia iba krátky čas a uhynutím poznačeného je­dinca miznú.

To isté by sa stalo aj v chove, nebyť chovateľa, ktorý zvyčajne uprel na ne pozornosť ako na osobitosti a dával im prednosť pred základnými jedincami. Ak išlo o dominantnú (dedične prevládajúcu) vlastnosť, začala «n v chove udržiavať a častejšie objavovať. Tak vznikla aj dnes známa strakatosť v extenzívnych chovoch, kde sa takmer každý jedinec čiastočne líšil od ostatných. Výberom jedincov a zostavovaním párov sa isté vlast­nosti (znaky) v porovnaní s inými zvýrazňovali a geneticky sa fixovali, inde sa stali dedičnými. No nešlo o jednotlivý izolovaný znak, napr. o  červenú farbu, veľkostný rozdiel samca a samice (sexuálny dimorfizmus), širokú obočnicu, veľké oči atď., ale o viac znakov zladených do životaschopného a estetického celku, ladeného podľa určitej predstavy cho­vateľa.

Na takomto stupni bolo možné hovoriť o prvých plemenách, teda akýchsi poddruhoch, existujúcich a vyvíjajúcich sa však iba za trvalej kontroly a zasahovania chovateľov. Plemeno ponechané samo na seba mi trvalejšie neudrží a zanikne. Je teda chovateľským produktom človeka s dočasným charakterom trvania. Plemeno je systematická jednotka niž­šia ako druh a existujúca iba v chovateľstve. Je chyba, ak sa hovorí alebo píše o domácich „druhoch“ holubov, existujú iba plemená domácich holubov a patria do jediného zoologického druhu holuba divého. Počet plemien domácich holubov dosahuje niekoľko sto a stále sa zvyšuje. Orientovať sa v nich možno podľa toho, že sa jednotlivé plemená tvarove alebo aj istými znakmi vzájomne viac podobajú ako s inými. 

Napr. slovenský hrvoliak sa viac podobá brnianskemu hrvoliakovi veľ­kým, nápadným hrvoľom, podľa ktorého sa väčšina plemien s týmto znakom volá hrvoliakmi; tvoria teda skupinu alebo typ hrvoliakov. Ko­márňanský kotrmeliak patrí medzi letúny, charakteristické medzi ple­menami osobitným krúživým a dlhotrvajúcim letom. Niektoré z nich okrem toho počas letu robia kotrmelce alebo iné akrobatické produkcie, podľa čoho ich voláme kotrmeliakmi alebo kotuliakmi a celú skupinu letúnmi. Iné sa tvarom ponášajú na sliepočky — tvoria skupinu sliepo­čiek. Ďalšie plemená vynikajú zvláštnosťou peria, preto ich zaraďujeme medzi štruktúrové. Okrem nich rozoznávame ďalšie skupiny, napr. obry (s podskupinami dlhých a krátkych obrov), úžitkové holuby, farbisté holuby, bubláky, sovky, poštové holuby a bradavičnaté holuby, spolu 11  skupín alebo typov s mnohými podskupinami alebo podtypmi. Väčšina typov sa dostala do Európy z Ázie (Afriky?) viac-menej už v takom stave vývoja, že ich bolo možné zaradiť do niektorej skupiny. V Európe a v Amerike ich zdokonalili alebo vychovali mnohé nové plemená. Dnes ich rodinné vzťahy nemožno objektívne zachytiť, lebo neskôr došlo k mno­honásobnému kríženiu medzi plemenami rozličných skupín.