Bradavičnaté

 

Charakteristickým znakom holubov tejto skupiny je zväčša mohutne vyvinuté nadnozdrie, ktoré sa mení na bradavicové útvary, niekedy enormných rozmerov. Bradavice sa čiastočne môžu tvoriť aj na sánke. Tieto holuby mávajú obyčajne aj veľmi široké, ploské alebo mäsité oboč­nice. Celkove sú to plemená veľkých holubov s úžitkovými vlastnosťami a znakmi, ak sa, pravda, nestali záujmom športového chovu.

  Anglický dragún

Anglický dragún je staré anglické plemeno, rozšírené dnes na ce­lom svete. Už v roku 1735 ho Angličan M o o r e spomína vo svojom  spise Columbarium or the Pigeon Hause. Pôvod dragúnov nie je celkom jasný. Jedni ho pokladajú za produkt kríženia kariéra s poštovým ho­lubom, iní sa usilujú vysvetliť jeho pôvod krížením kariéra s akýmsi ple­menom letúnov (M o o r e). Ďalší zasa hľadajú v dragúnovi vývojový stupeň od poštových holubov ku kariérom, teda predchodcu kariéra. Najpravdepodobnejšia sa zdá byť Fultonova mienka, podľa ktorej dragún a kariér majú spoločného predka vo vyhynutom plemene, blízkom niektorými znakmi kariérom.

Isté je, že dragún je pomerne dobrý letún a že má značne vyvinutý orientačný zmysel, no existoval už dávno pred dovezením antverpských poštových holubov do Anglicka.  Dragúny sú rozšírené aj u nás, nemajú však mnoho špeciálnych cho­vateľov. Pred 40—50 rokmi bol v Prahe prvotriedny materiál svetovej úrovne (Biermann, Titlbach, Horení).  Dragún je väčší ako strednej veľkosti; má zavalité, krátke telo, s krás­nou klinovite stavanou hlavou, na ktorej sedí tupý klinovitý zobák. Krk, do ktorého hlava prechádza malebným oblúkom, je stredne dlhý, hore tenší, smerom k telu sa postupne rozširuje. Nohy sú krátke. Dra­gúny majú krátke, husté, ale priľahnuté perie.

Na tele dragúnov je najcharakteristickejšia hlava. Mierny jemný ob­lúk kontúrovej čiary hlavy prechádza bez najmenšieho porušenia až na krk (ploskosť temena, hranatosť záhlavia, preliačené čelo sú veľké chyby). Hlava je mierne zaokrúhlená aj od oka k oku. Pri pohľade zvrchu má klinovitý tvar, ktorý sa za očami vyrovnáva a končí sa za oblúkom záhlavia. Dragún má držať hlavu vodorovne. Ak ju drží vyššie ako vodorovne, je postoj holuba neprirodzený. Nepekná je aj zohnutá hlava. Zobák je hrubý, klinovitý, ale tupý. Čím je zobák tupší, tým je cennejší. Pôsobí dojmom, ako by bol pokračovaním hlavy; má byť rovno nesený. Myslený predĺžený rázštep zobáka má siahať do dolnej časti dú­hovky oka a pri normálnom držaní hlavy má mať vodorovnú polohu. Če­ľusť i sánku majú dragúny rovnako hrubé, to však neznamená, že by mali mať príliš hrubú, zošikmenú bradu, ktorá pôsobí neestetický a vyvoláva dojem hrubosti. Farba zobáka je pri žltých, červených, plavých so žltými pásmi a striebristých dragúnoch červenkastá, pri ostatných smolovočierna. Nadnozdrie sa spočiatku javí ako pokračovanie základnej časti hrubého zo­báka, neskôr sa zväčšuje a prikrýva zobák asi od jednej tretiny hore i na bokoch tak, že sleduje jeho celkový tvar, pričom neprečnieva ru­šivo pôvodnú jednotnú líniu zobáka s čelom. Na sánke sa nemajú vy­tvárať bradavice.

Oči dragúna harmonicky dopĺňajú jeho zvláštny jav. Sú  živé, iskrivé, s rubínovočervenou až ríbezľovočervenou dúhovkou. Iba žltá varieta má dúhovku pomarančovú a biela varieta ľadníkovú. Obočnice sú veľké, priliehavé, ich vonkajšia časť je vzadu trochu užšia. Nesmú sa dotýka f zobáka a prevyšovať temeno hlavy. Žlté, červené, plavé ho žltými pásmi a striebristé dragúny majú obočnice ružovočervené, ostatné farebné variety sivomodré. Prsia dragúnov sú plné, Široké, zaokrúhlené, holub ich nosí vypäté. Podľa farby rozoznávame dragúny modré, modrojarabé (modré vo farbe tmavšej a bledšej), čierne (čierna je dosť tvrdá, neintenzívna), čer­vené, červenojarabé, plavé, s červenými pásmi, žlté, žltojarabé, plavé so žltými pásmi, striebristé a tzv. grizle, t. j. holuby s modrastou vrch­nou časťou tela, ako aj striebristé grizle. Z uvedeného sa môže zdať, že dragún je vyslovene športový holub. V  skutočnosti však ide o veľmi úžitkové plemeno, ktoré má do roka veľa pekných, ťažkých mláďat.

 Anglický kariér

Spomedzi bradavičnatých holubov má anglický kariér najmohutnejšie vyvinuté nadnozdrie. Vlastne tu nejde už len o spuchnuté, bradavičnaté, neobyčajne mohutne vyvinuté nadnozdrie, ale o celkový enormný rozvoj mäkkých častí zobáka, teda aj na sánke, ktoré tvoria veľký orechovitý útvar — orech na dlhom zobáku holuba. Zobák smeruje do spodnej časti zorničky. Holub má držať zobák tak, aby rázštep úst mal vodorovnú po­lohu. Zobák je hrubý, veľmi dlhý, vždy jasnej farby. Aby vyhovoval uvedenej požiadavke postavenia, musí byť sánka tak isto dobre vyvinutá ako čeľusť, ktorá na ňu musí priliehať v celej dĺžke bez najmenšieho porušenia (medzi čeľusťou nesmie byť ani najmenšia štrbina). Zobák je tu tupo zakončený; čeľusť i sánka sú rovnako dlhé a rovnako hrubé aj na konci. Správne utvorený zobák je základom pre ideálne tvorenie „orecha“, z ktorého na čeľusť pripadá väčšia časť (asi 2/3 — 3/4), na sánku zvyšok. Je to útvar, ktorý sa svojím tvarom najviac podobá ore­chu, teda má byť dobre zatvorený, guľatý. Štruktúra tohto útvaru je bradavičnatá, no nesmie pôsobiť hrubosťou a drsnosťou. Orech sa vyvíja postupne s vekom a býva úplný v štvrtom roku holuba.

K mohutnému nadnozdriu sa pridružujú veľmi vyvinuté a veľmi ši­roké obočnice. Prvá obrúčka je vyvinutá v podobe štyroch malých pol- mesiačikovitých blaniek postavených tak, že okolo oka vytvárajú štvor­cový, šikmo stojaci rámik. K rámiku sa prikladajú tri ďalšie obrúčky tak, že obočnice skoro celkom pokrývajú boky hlavy a čiastočne siahajú aj na vrchnú časť hlavy. Čím je pás operenia cez vrch hlavy užší, tým je holub cennejší. Obočnice sú jemné, ploské, majú tvar pravidelného kruhu. Štvorcovému orámovaniu oka treba dávať prednosť pred kruho­vým, hoci ani to sa nepokladá za štandardnú chybu. Oči majú tmavo­hnedú dúhovku, ich pohľad je bystrý a odvážny. Slzotok, ktorý často postihuje oči kariérov, býva pri štvorcových očiach zriedkavejší. Hlava Je úzka, ploská, vzadu pekne zaokrúhlená.

Kariéry sú veľké holuby so štíhlymi líniami jednotlivých častí tela. Krk je dlhý a štíhly, tvorí mierny ohryzok a po celej dĺžke až po prechod do pŕs je rovnako tenký. Hrubý a krátky krk je veľkou chy­bou, Nohy sú dlhé, holene zreteľné, beháky holé, tmavočervené, s bie­lymi pazúrikmi na prstoch. Aj telo, krídla a chvost sú dlhé. Celková dlžka tela od začiatku zobáka až po koniec chvosta nemá byť menšia ako 430 mm a väčšia ako 450 mm. Operenie kariérov je priliehavé, krátke a pružné. Bradavičnatý útvar zobáka treba čistiť, obočnice a oko pravidelne prezerať a premývať, najlepšie borovou vodou.

Pri typických pároch treba mať pre odchov mláďat kŕmiče. Na zafarbenie kariéra sa nekladie taký dôraz ako na typ. Vyskytujú sa jednofarebné biele, čokoládovohnedé, modré s čiernymi pásmi a čier­ne kariéry. Farba čiernych má byť intenzívne čierna s leskom, farba modrých jasnomodrá, pričom má byť modrý aj chrbát. V  staršej literatúre (Baldamus 1878) sa popri názve kariér vysky­tuje aj pomenovanie anglická bagdeta, ktoré sa zachovalo pravdepodobne z prvých čias rozšírenia kariéra v Anglicku. Kariéry sú veľmi staré ple­meno a ich pôvodnú domovinu treba hľadať na Blízkom východe. V An­glicku, kde vytvorili jeho terajší typ, ho chovajú asi 300 rokov.

U nás majú kariéry niekoľko špeciálnych a nemnoho iných chovate­ľov. Materiál na Slovensku je dobrej kvality.

 

  Česká bagdeta

Pokiaľ ide o úžitkovosť medzi bagdetami alebo bradavičnatými ho­lubmi, patrí na jedno z prvých miest česká bagdeta. Vznikla vo východných Čechách a je pravdepodobne potomkom in­diánov, ktoré sa tam kdesi hojne chovali. Česká bagdeta je staršie plemeno, ktoré sa však typové rozpadávalo na dve skupiny s mnohými prechodnými formami. K tomu sa pripojili nejednotné názory rozhod­cov na niektoré znaky, čo veľmi nepriaznivo vplývalo na chovateľov.

Česká bagdeta je rozšírená najmä v Čechách; na Slovensku sa chová iba ojedinelo. Je veľká asi ako mohutnejší pštros, je však trochu dlhšia. Má široké svalnaté zaguľatené prsia, nízku zavalitú postavu a mocné krídla, leda predstavuje typ úžitkového holuba. Niektorí holubiari sú s ňou veľmi spokojní, bagdety sú veľmi plodné a každý rok priemerne päťkrát až šesťkrát hniezdia. O mladé sa starajú veľmi horlivo a za potravou lietajú na pole. Sú otužilé, nenáročné a zriedka ochorejú. Priro­dzene, mnohostranná potrava sa prejavuje na vzraste mladých, ktoré sú veľké a mäsité. 

Bagdetie znaky českej bagdety sa sústreďujú najmä na hlave holu­bov. Zobák je hrubý, klenutý, tupý, na konci nebadateľne prihnutý, od stredu oka po koniec zobáka má byť dlhý 37 mm. Nadnozdrie srdcovitého tvaru je dobre vyvinuté, jemnej štruktúry, ružovkasté, bielo napudrované. Zobák je ružovkastej farby pri všetkých farebných varie- tách. V kútikoch zobáka sú ružové bradavičky. Iným znakom tohto plemena sú mierne vystúpené oči. Ich dúhovka má byť perlovej farby; výnimku tvoria štítniky a jednofarebné biele, ktoré majú oči ľadníkovej farby. Štandardné oči sa v skutočnosti vy­skytujú len pri bielych a štítnikoch, ostatné variety majú červené (pre­krvené) alebo žlté oči. Obočnice sú veľké, živočervené, všade rovnako široké, nie natoľko hrubé ako pri indiánoch; ich priemer podľa štan­dardu je 20—22 mm. Nikdy neprevyšujú temeno. Čo do zafarbenia sa česká bagdeta rozpadáva na tri skupiny, a to na štítniky, jednofarebné a šupinaté. Štítniky majú farebné štíty krídel a chvost aj s krycími perami. Cez krídla sa im ťahajú dva biele pásy, ktoré majú byť úzke a presne vyznačené. Vyskytujú sa v čiernej, mod­rej, gaštanovej, červenej a žltej farbe. V skutočnosti bývajú málokedy korektné. Ani chvost nemá správne zafarbenie, ale býva škvrnitý. V tých istých farbách a okrem toho v bielej farbe sa vyskytujú aj jednofa­rebné. Žlté, červené a čierne bagdety majú cez krídla biele pásy, modré majú bielo alebo čierne pásy.

Šupinaté bagdety majú hlavu a priľahlú časť krku na bokoch fa­rebnú, ostatok šupinatý. Aj letky majú šupinatú kresbu, zatiaľ čo chvost je fŕkaný a cez konce kormidlových pier má priečny pás. Šupinatá kres­ba sa prejavuje pravidelným usporiadaním riadkov.

 

   Francúzska bagdeta

Ako všetky staré plemená bagdet aj francúzska má pôvod v Oriente. Podľa francúzskej koncepcie pochádza z Batávie. Zošľachtili ju však vo Francúzsku, kde ju chovajú vyše 200 rokov. Francúzske bagdety sú veľké holuby divého temperamentu a zvláštneho vzhľadu. Sú vhod­ným doplnkom anglických a nemeckých bagdet. Ich osobitnosť sa pre­javuje niekoľkými znakmi.

Postava je takmer štíhla, tento dojem však ruší vodorovné držanie tela a dosť veľká šírka holubov v pleciach, ktorú ešte zväčšuje mierne odstávajúci zápästný ohyb krídel. Takto sa veľmi dlhý a tenký krk, ako aj dlhé nohy plne neuplatnia. Operenie je krátke a chudobné. Jednotlivé perá sú tvrdé, tesne pri­liehajú k telu. Cez perie presvitajú lakťové kĺby a prsná kosť. Kostra je masívnejšej stavby. Hrebeň prsnej kosti badateľne vyčnieva, hoci prané svalstvo je mohutne vyvinuté a prsia sú široké. S tým súvisí aj hmotnosť francúzskych bagdet, ktorá sa pohybuje okolo 700—800 g.

Ako pri všetkých bagdetách, aj pri francúzskych sú typové najcha­rakteristickejšie vlastnosti zachytené na hlave holuba. Hlava je nízka, úzka v záhlaví ostro zaokrúhlená a so zobákom tvorí klin. Čelo je nízke a nepozorovatelne prechádza na jednej strane na temeno, na dru­hej strane do línie zobáka. Holuby držia hlavu vo vodorovnej polohe, takže kontúrová línia zobáka, čela a temena je iba málo odklonená od vodorovnej roviny. Zobák je veľmi dlhý a taký hrubý, že pri pohľade zboku i zvrchu tvorí s hlavou klin. Čeľusť i sánka sú rovnako hrubé. Zobák je pri všetkých farebných varietách jasný, s červenkastým ná­dychom. Modré a čierne môžu mať koniec zobáka tmavý, ale aj pri týchto varietách má prednosť čistý zobák. Nadnozdrie je dlhé, hladké a ploské a neruší líniu zobáka a čela. Oči sú veľmi živé, trochu vypúlené, per­lovej farby. Biela varieta môže mať tmavé oči. Obočnice sú široké, krvavočervené, jemné a priliehajúce. Majú tvar pravidelného kruhu a všade sú rovnako široké. Svojou intenzívnou farbou oživujú hlavu nie­len bielej variety, kde najviac vynikajú, ale aj ostatných variet. Krk francúzskej bagdety je veľmi dlhý, tenký aj v spodnej časti, teda pri prechode do širokých pliec. V prostriedku sa mierne prehýba dopredu a tvorí ohryzok.

Celkove francúzske bagdety pôsobia dojmom neobyčajnosti, elegant­nosti, ušľachtilosti a krásy spojenej so silou. U nás sa chovajú málo ale nie sú neznáme. V Bratislave ich chovali niekoľkí chovatelia. Bag­dety boli pomerne kvalitné, neboli však dosť veľké. Na veľkosť sa kladie veľký dôraz, najmä v ich domovine. Francúzske bagdety sa pomerne dobre rozmnožujú;  dosahujú priemerne 6 mláďat do roka. Treba však dbať na to, aby mali dobre podstlané hniezdo, ináč ľahko rozpučia vajcia. Vzhľadom na bitkársku povahu musia mať aj priestranný ho­lubník. Jednotlivé hniezda majú byť umiestené tak, aby holubice nevi­deli na dvere a pri vstupe ľudí nevyskakovali z hniezda. Francúzske bagdety sú tak isto ako ostatné bagdety citlivé na obočnice; znetvorenie obočnice zobnutím alebo poranením znehodnocuje holuba.

 Indián

Aj toto plemeno zošľachtili v Anglicku, kde ho chovaiú asi 400 rokov. Podľa B a 1 d a m a (1878) ho doviezli zo severnej Afriky do Holandska, Belgicka, Nemecka a Alžbetínskeho Anglicka. Jeho pôvodným domovom je však India, odkiaľ sa dostal do severnej Afriky.

Indián je rozšírený po celom svete, ale nikde nemá mnoho chova­teľov. Aj na veľkých celoštátnych výstavách sa vystavuje málo. Po prvej svetovej vojne v názoroch na indiána u nás vládol veľký chaos. Vyplýval azda z toho, že štandard pripúšťal tri veľkostné variety pri zachovaní ostatných znakov, najmä hlavy. Podľa Dürigena, autora knihy „Die Geflügelzucht“ (1906), saský indián bol veľkosti sovky, teda asi tri štvrtiny anglického indiána. Zobák saského indiána bol hrubý, od nadnozdria po koniec z báka dlhý 5 mm, priemer obočníc bol 13 mm. Bradavičky pri koreni sánky mali len staré jedince. Držaním, hlavou a tvarom tela bol podobný veľkým (anglickým) in­diánom, bol však štíhlejšej, jemnejšej, ušľachtilejšej postavy a oveľa temperamentnejší atď. Diirigen uviedol, že sa podobal najviac jed­nofarebným krátkozobým viedenským letúnom. Na doplnenie treba do­dať, že pod jednofarebnými viedenskými letúnmi Dürigen rozumel aj jednofarebné pražské letúny, pretože pri opise pražských letúnov túto farebnú varietu nespomína (ani bielohroté a sedlaté). Tzv. saský indián bol teda totožný s českým resp. pražským indiánom nazvaným aj „indiá­nok“.

Mnohí autori pražského indiána stotožňujú s pražským jednofareb­ným resp. bielohrotým letúnom Zo zahraničných autorov je tej istej mienky Seliger, ktorý vo Wittigovej knihe „Mustertaubenbuch“ v Časti „Die Tümmler“ uvádza, že jednofarebné krátkozobé viedenské letú­ny, ako aj pražské letúny rovnakého zafarbenia a kresby majú krv malého cyperského indiána, tzv. sultánky, pražské, pravda, oveľa väčšie percento. Preto sa jednofarebné a bielohroté pražské letúny nazývajú aj pražský­mi, českými alebo (nesprávne) aj saskými indiánmi; všetky totiž pochá­dzaj u z Čiech, odkiaľ ich kedysi dopravili do Saska. Podľa názoru Boháčka pražský indián v Prahe bol, ale po r. 1913 jeho štandard nebol schválený. Od tohto roku pražského indiána oficiálne neuznávajú. Vyskytuje sa však aj dnes v chovoch nejedného chovateľa pražských krátkozobých letúnov a zaslúžil by si, aby sa ho nie­kto ujal a priviedol ho k bývalému rozvoju.

Anglický indián je holub zavalitej, širokej postavy; je pomerne veľ­ký, meria 360—380 mm. Dôraz sa kladie na typickosť hlavy, ktorá je dosť veľká, guľatá; zobák túto guľatosť iba málo porušuje. Na temene medzi očami je 25 mm široká, pri pohľade zboku od začiatku zobáka až do záhlavia tvorí pravidelný oblúk. Pred očami i za nimi je rov­nako široká. Zobák je krátky, hrubý, pri koreni veľmi široký, tupý, biely až ružovkastý; čeľusť i sánka sú rovnako dlhé. Nadnozdrie je jemne ružovkasté, bielo poprášené; na sánke sú iba trochu vyvinuté bradavice, ktoré súvisia s bradavicami pri kútikoch úst. Oči sú veľké, perlové, pri bielej variete ľadníkové, obočnica je trojobrúčková, mäsitá, hrubá a tanierovitá, karmínovočervená. Priemer obočníc, ktoré majú kruhovitý tvar, je asi 25 mm. Krajná obrúčka presahuje obrys hlavy. Krk je krátky a široký, prechádza do neobyčajne mohutných širokých a veľmi klenutých pŕs. Krídla sú kratšie, široké, hrubé, chvost je úzky, dobre zatvorený. Nohy sú holé, stredne dlhé. Na zafarbenie sa kládol menší dôraz. Poznáme čierne, modré s čiernymi pásmi, červené, žlté, biele a gaštanové.

U nás je málo špeciálnych chovateľov anglických indiánov.