Bubláky

 

Bubláky predstavujú osobitnú skupinu holubov pochádzajúcich zo ZSSR, pravdepodobne zo stredoázijských republík, z ktorých sa rozšírili do európskej časti ZSSR. Odtiaľ prenikli k nám, do Nemecka, ostatnej západnej Európy a ďalej aj do zámoria. Táto skupina holubov sa začala z domoviny do sveta šíriť asi pred 200—300 rokmi. Údaje o prastarom výskyte bublákov u nás nemajú reálne podklady. Zvláštnosťou bublá- kov je ich hlas, ktorý sa líši od normálneho holubieho hrkútania. Samce vedia v rozčúlení hrkútať, no obyčajne to trvá veľmi krátko a hneď prechádzajú do charakteristického bublania, ktoré sa skladá z radu hlá­sok „u“ a „kva“ krátko vyrazených za sebou (u-u-u-u-u-u-u kvakvakva- kvakva). Najlepšie ich možno napodobiť jednodychovým vyslovením „u“ neoddelene za sebou, čím sa vytvára hlasové chvenie s kratučkým medzihláskovým poklesom a so slabšie vyrazenými „u“, podobne ako druhá časť „kvak“ (vak alebo va (k)).

Bubláky majú tichú, pokojnú povahu a pomerne zavalité, krátke telo. Ich kostra je dosť slabá, no svalstvo, najmä prsné, je dobre vyvinuté. Medzi úžitkové bubláky počítame holonohé plemená, hoci medzi holubiarmi sa tvrdí, že aj niektoré papučaté sú vyslovene úžitkové holuby (zastávame však stanovisko vyslovené v kapitole o hospodárskom vý­zname holubov).

 

Bucharský bublák

Je jedným z najkrajších a naj ozdobnejších bublákov. Pochádza z Uz­beckej SSR, no oddávna ho chovali aj v európskej časti ZSSR, najmä v RSFSR. Do Nemecka ho importovali z Moskvy r. 1882. V Čechách chovateľ Král a jeho otec mali koncom minulého a začiatkom tohto storočia chov bucharských bublákov svetovej úrovne. Podarilo sa im vytvoriť aj nové farebné variety, a to červenú a žltú. Dnes sa u nás bucharské bubláky síce chovajú, ale špeciálnych a väč­ších chovov niet. Bucharské bubláky vynikajú nad ostatnými veľkosťou, zvláštnym operením, ktoré je dlhé, mäkké, ale jemné, pružné a našuchorené, s ozdobami na hlave a so zarastenými nohami. Týmto stránkam venujú chovatelia najväčšiu pozornosť. Bucharské bubláky sú veľké asi 400—420 mm. Sú nízkej dlhej po­stavy s pomerne veľmi veľkou hlavou, ktorú zväčšujú perové ozdoby. Na čele je to perová hviezda v podobe tanierovitého útvaru z dlhšieho, do kruhu rozostaveného peria, ktoré je mierne valovite zdvihnuté okolo strednej priehlbiny. Hviezda siaha predným okrajom skoro na koniec zobáka, prikrýva oči a temeno hlavy. V záhlaví stojí široký chochlík, zakončený dvoma ružicami na sluchách. Na krku od priečnej brázdičky, ktorá rozdeľuje vrchnú časť chochlíka postavenú smerom k hlave, je predĺžené, našuchorené perie — hriva, vyrovnávajúca- sa postupne svo­jou dĺžkou s ostatným perím. Cím sú tieto perové ozdoby väčšie, pra­videlnejšie, tým je holub cennejší. Operenie nôh je veľmi bohaté; na nadpätovej časti sú veľké supie perá, na prstoch -veľké papuče, zložené z mohutných pier, husto posta­vených smerom von. Hlava je široká, zobák stredne dlhý a pri všetkých farebných varie- tách jasnožltkastej farby. Oči majú perlovú dúhovku, pri bielej variete je dúhovka ľadníková. Bucharské bubláky sú tiché, pokojné holuby; často pôsobia dojmom váhavosti. Možno má čiastočne na tom zásluhu aj hviezda, ktorá im zakrýva oči. Preto sú neisté aj po opustení ho­lubníka. Holubom po výstave, alebo tým, ktoré nemienime vystavovať, je dobré pristrihnúť hviezdu tak, aby videli. V takom prípade sa sprá­vajú ako ostatné holuby a môžu sa púšťať voľne lietať. Bucharské bubláky sú pomerne citlivé na vlhko, čo súvisí s kypro- sťou peria. Bublanie je hlboké, monotónnejšie ako pri ostatných bublá- koch. Niektorí chovatelia tvrdia, že tieto bubláky dobre sedia na vajciach a aj dobre kŕmia mláďatá, musia mať však tak pripravené hniezda, aby sa s dlhými papučami do nich pohodlne vošli. Istejší je odchov kŕmičmi. Bucharské bubláky sa vyskytujú v bielej a čiernej farbe, fŕkané s fa­rebnými alebo bielymi letkami; ináč zafarbené bubláky, napr. žlté, čer­vené a modré jarabé, sú veľmi zriedkavé.

  Český bublák

V  minulosti bol český bublák oveľa menší ako dnes a mal slabo zarastené nohy. Tieto holuby vraj výborne a rady lietali na pole. Terajší typ masívnych bublákov s bohato operenými nohami vznikol asi pred 70 rokmi krížením pôvodných českých bublákov s bucharskými bublákmi. Český bublák vznikol v terajšej forme v Čechách. Veľmi podobný nemecký chochlatý bublák podľa nemeckých chovateľov vznikol v Ne­mecku, Ci hu však dostal pôvodne z bývalého Ruska skôr do Nemecka ,a odtial  do Čiech, alebo naopak, je dnes dosť ťažké tvrdiť. Ani to, že v Nemecku na zdokonalenie svojich bublákov použili produkty českých chovov, nehovorí bližšie nič pozitívni' o vzniku českých a nemeckých bublákov, Faktom Je, že postavou, zarastenlm a výškou nôh, ako aj mnohými detailnými znakmi sa tieto plemená zhodujú, líšia sa iba  farebnými varietami. Postava českého bubláka je široká v prsiach a v pleciach, nízka, s veľ­kými papučami, ktoré pri pohľade zboku alebo spredu tvoria akoby ne­rušený celok s telom a vzbudzujú dojem ešte väčšej masívnosti, menšej výšky a dĺžky. Český bublák je väčší ako stredne veľký holub, a je husto operený pomerne krátkym a dobre priliehajúcim perím. Telo drží takmer vodorovne. Na krátkom, naspodku širokom krku sedí pomerne veľká hlava, kto­rá má charakteristické ozdoby českého bubláka, a to široký, poloven- covitý chochlík v záhlaví a kečku na čele. Chochlík sa ťahá od ucha k uchu, je bohatý, mierne sklonený dopredu. Nekončí sa ružicami, ani sa nevyvíja na šiji hriva. Kečka sa rozkladá v polkruhu nad zobákom, pričom okrajový priemer polkruhu stojí presne krížom cez čelo. Kečka svojimi koncami prikrýva nozdry. Zobák českých bublákov je tenší ako zobák obyčajných domácich holubov a približne tak isto dlhý. Pri mod­rých a čiernych, jednofarebných i fŕkaných, strakách a jarabých čes­kých bublákoch je tmavý, pri červených a žltých holuboch všetkých kresieb ružovkastý, pri bielych je biely s ružovkastým nádychom. Oči bielych sú ľadníkové, pri všetkých ostatných výrazne červené. Obočnice sú úzke, hladké, pri tmavých farbách sivé, pri červenej a žltej mäsovočervené; biele majú obočnice tej istej farby, ale bledé. Nohy českých bublákov sú husto operené, na holeniach s dlhými perami (supie); dlhé perá pokrývajú aj beháky a prsty. Perá stoja husto, bez medzier, a na spodnej časti nohy vyrastajú zväčša z krátkych medziprstových blaniek. Stoja vejárovite na vonkajšiu stranu aj vo viacerých radoch, čím sa vytvárajú papuče takého tvaru, ako sme spomínali vyššie. České bubláky sa vyskytujú jednofarebné v bielej, žltej, červenej, modrej, čiernej, plavej a gaštanovej farbe, ďalej fŕkané, straky a bieloštíte. Plavá farba českého bubláka sa podobá jasnej bridlici, najmä na hlavo a na štítoch. Býva veľmi jasná, hrvoľ a prsia sú trochu tmavšie s ko­vovým leskom. Fŕkané české bubláky môžu byť v žltej, červenej a v čiernej farbe. Český štandard ich rozdeľuje do dvoch skupín; prvú nazýva tigrami, druhú strakami (v skutočnosti tu však nejde o stračiu kresbu). Tigre majú prsia, chrbát, chvost, konce krídel a papuče farebné. Pri jasnofarebných tigroch na hlave, krku až po zápästné zhyby krídel a na ramenách prevláda biela farba, po ktorej sú roztrúsené pierka základnej farby. Tmavé tigre majú aj na uvedených miestach základnú farbu a po nej roztrúsené biele pierka. Jarabé české bubláky sa vyskytujú v modrej, plavej a v striebristej farbe. Bieloštítniky sú celé zafarbené niektorou zo štyroch základných fa­rieb, iba štíty krídel sú čisto biele. Holúbätá sú celé jednofarebné, len neskôr sa im v štítoch krídel objavujú biele pierka. Štítniky sa naj­častejšie vyskytujú v červenej a v žltej farbe; patria medzi najkrajšie variety českého bubláka. Bublanie je vlastnosťou všetkých bublákov. Treba ho však odlíšiť od hrkútania. Dobrý bubläk buble nielen pri hniezde, ale aj pri pohybe a za letu. Buble aj samica, hoci oveľa zriedkavejšie ako samec. Bubla­júci holub len málo mení svoj postoj. Bublaním vábi samec samicu, dohaduje sa so sokom, vyhráža sa dotieravému susedovi, spieva si víťaznú pieseň, prejavuje spokojnosť po nasýtení alebo po slnečnom kúpeli a spria­da družnú reč s kamarátmi. Niektoré bubláky vydržia na dúšok bublať aj 10 minút.