Farbisté

 

V  literatúre sa týmto názvom označujú plemena holubov typu podobného obyčajným domácim holubom, tej istej veľkosti alebo trochu väčšie, ale zvláštneho, pestrého zafarbenia. Mávajú nezvyčajne kresby s často výrazne odlišnými farbami. Okrem toho sa pri nich dosť často vyskytujú aj rozličné perové ozdoby, ako chochlíky, kečky, papuče a pod. Vznikli výberom z obyčajných domácich holubov a vzájomným kríz ním plemien Mnohé z nich si zachovali vlastnosti pôvodného plemena a sú okrem krásy aj dosť užitočné; prevláda však pri nich športová stránka.

  Český cíbik

Český cíbik pochádza z Čiech, odtiaľ sa dostal do susedného Saska a do ďalších častí Nemecka. Je jedným z najkrajších holubov. Vyskytujú sa papučaté formy i formy s holými nohami, s chochlíkom i bez neho. Chovatelia zdôrazňujú vysokú úžitkovosť tohto holuba. Veľmi rád lieta na pole, kde usilovne zbiera rozličné semená a zrno. Dobre sa rozmno­žuje a jeho mláďatá, hoci nie sú najväčšie, majú svalnaté prsia.

Veľkosťou sa český cíbik vyrovná obyčajnému domácemu holubovi, je však nižší, široký a bohato operený. Perie tesne prilieha k telu.  Základná farba českého cíbika je biela, krídla a papuče sú farebné. Na čele je škvrna mandlovitého tvaru, ktorá sa začína ostrým koncom pri koreni čeľuste a rozširujúc sa pokračuje na čelo, kde sa končí krát­kym zaguľatením (je široká asi 10 mm). Farba krídel je medzi lopat­kami a na chrbte prerušená bielym „srdcom“ pravidelného tvaru, rov­nomerne vklineným medzi krídla. Farebná časť môže byť jednofarebná alebo viacfarebná. Jednofarebné sú červené, žlté, čierne, modré, striebristé a plavé (škovránkovité) cíbiky. Viacfarebné sú modré s čiernymi alebo bielymi pásmi a modré jarabé.

Na farbu sa kladú veľké požiadavky. Škovránkovoplavá farba sa po­dobá suchej bridlici. Letky sú tmavohnedé. České cíbiky v uvedených farbách, okrem škovránkovoplavej, môžu mať aj biele  pásy cez štíty. Jarabé české cíbiky majú na farebnom podklade tmavšie farebné trojuholníčky umiestené v radoch a pásy v tej istej farbe. Jarabé sa vy­skytujú pri základnej modrej a škovránkovoplavej farbe. Modré majú cez štíty krídel čierne pásy, škovránkovoplavá hnedé pásy. Papuče a letky, okrem čiernych cíbikov, sú jednofarebné. Čierne majú okolo konca kostrnky na letkách biele škvrnky.

Ďalšou varietou českých cíbikov sú tzv. pokropenky, ktoré majú na farebných štítoch pravidelne umiestnené biele škvrnky. Vznikajú tak, že sa farebné pierka striedajú s bielymi. Na konci štítov sú dva biele pásy. Letky a papuče sú jednofarebné. Vyskytujú sa v čiernej čer­venej a v žltej farbe. Pri ďalšej variete českých cíbikov sa striedajú farebné letky s bie­lymi. Aj v papučových perách je jedno pero farebné, druhé biele.

Všeobecné znaky: Hlava je pekne a pravidelne klenutá, čelo tvorí so zobákom tupý uhol. Ak ide o chochlaté cíbiky, chochlík má byt vencovitý, má siahať od ucha k uchu a končiť sa ružicami.  Zobák je tenký, na konci trochu zahnutý; pri modrej a čiernej va­riete je čelusť čierna. Striebristé a škovránkovoplavé české cíbiky majú čeľusť rohovej farby. Sánka je pri všetkých varietách ružová. Oči sú iskrivo tmavočervené, obočnice úzke, žltočervenej až mäsovej farby. Nadnozdrie je malé. Hrdlo je pekne vykrojené, bez lalôčika, prsia sú široké. Stredne dlhý krk je dole široký, hore primerane zúžený. Krídla sú široké, zlahka položené na chvoste, ktorý je dobre zavretý a trochu dlhší ako krídla.

 

 Franský štítnik

Po druhej svetovej vojne sa franský štítnik rozšíril aj u nás. Na vý­stavách (aj krajových) nebýva zriedkavosťou. Na jeho pôvod poukazuje meno.Ide o holuby veľkosťou a vzhľadom podobné domácim holubom. Jedince, ktoré sa vyskytujú u nás, nie sú väčšie, hoci štandard hovorí, že majú vzhlad hrubšieho a dlhšieho obyčajného domáceho holuba.

Najcharakteristickejším znakom franského štítnika je intenzívne za­farbenie štítov, s akým sa stretávame iba pri norimberských lastovič­kách. Pri obidvoch plemenách túto zvláštnosť — sýtu a mastnú farbu — podmieňuje olejový (tukový) sekrét bŕk (pier). Tieto perá sa vyskytujú na spodnej strane krídel i na kostrči holuba. Počas rastu sa zastavuje ich vývin a ich funkcia sa mení; ich brká sa stávajú rezervoárom ole­jovej hmoty, ktorá sa z nich pri pohybe holuba prenáša na ostatné perie, alebo si ju holub rozotiera zobákom. Štíty sú teda mastné, v dôsledku čoho nadobúdajú osobitný vzhlad tmavej farby. Mastné je aj ostatné perie (biele), a preto je žltkasté.

Hlava holuba je pekne zaoblená, nižšia, podlhovastejšia a bez chochlíka. Stredne dlhý zobák je ružovkastý, oči sú tmavé so živočervenými obočnicami. Hrdlo je pekne zaokrúhlené a dobre vykrojené, krk stredne dlhý, pri hlave tenký a v spodnej časti primerane rozšírený. Franský štítnik má prsia mierne klenuté, svalnaté, chrbát slabo sklonený, krídla dlhé, tesne pritisnuté k telu a lahko ležiace na chvoste, ktorý je trochu dlhší a zatvorený. Nohy sú nízke, s holými behákmi, veľmi červené. Zafarbenie tohto holuba je jednoduché. Holub je celý biely, iba štíty krídel sú intenzívne farebné. Okrem štítov je zafarbené aj krídelko a malé krídlové krovky ručných letiek. Bielych ručných letiek má byť najmenej 9—10.

Vyskytujú sa čierne, červené, žlté holuby, ďalej modré s pásmi i bez, jarabé, škovránkovoplavé, striebristé s pásmi i bez nich a striebristé s červenými a žltými pásmi.

 

 Holub kňaz

Je to nemecký farbistý holub starého pôvodu; je široko známy a dosť užitočný. Pochádza z Durínska a zo Saska, no jednu varietu vypestovali pravdepodobne v južnej časti NSR.

Rozoznávame teda saského a juhonemeckého holuba kňaza. Holub kňaz juhonemeckého pôvodu sa vyznačuje polovencovitým chochlíkom bez kečky a veľmi intenzívnym zafarbením. Nohy má holé alebo operené.

Holub kňaz saského pôvodu má hlavu málo klenutú a mierne širokú, ozdobenú vencovitým chochlíkom, ktorý je zakončený v oblasti slúch ružicami. Oči sú ľadníkové, obočnice tmavé. Stredne dlhý a pomerne slabý zobák je ružovej farby, sánka modrej a čiernej variety však musí mať farbu tmavého rohu. Krk je krátky, krídla sú stredne dlhé, široké, pritiahnuté k telu a zľahka ležia na chvoste. Nohy sú krátke, bohato oparené so supími perami a s papučami dlhými 50—60 mm. Z farieb je pri sasko-durínskej variete najčastejšia čierna a modrá s bielymi pásmi cez krídla alebo s bielojarabými štítmi.  Juhonemecká chochlíkatá varieta sa vyskytuje aj v červenej, žltej a škovránkovoplavej farbe, ale vždy bez pásov. Modré sa vyskytujú aj s jarabými štítmi. Vrchná časť hlavy po oči je vždy biela.Holub kňaz je užitočný holub; podobne ako väčšina plemien tejto skupiny aj pri svojej papučatosti dobre vychováva mláďatá, je veľmi I plodný a rád lieta na pole zapotravou. Odráža sa to aj na jeho celkovom vzhľade; je zavalitej, hrubšej, nízkej postavy s hlbokými, svalnatými prsami.V   našich chovoch sa holub kňaz i ďalšie plemená farbistých holubov vyskytujú iba málo. Aj na veľkých výstavách bývajú zriedkavé.  

 Holub mních

Ide o staré plemeno, ktoré vzniklo v Sasku. Na jeho vzniku sa zúčastnil český lysko, bernburský bublák a pravdepodobne aj iné plemená. Je to veľmi pekné plemeno. Aby sa dosiahla presná kresba, jeho chov si vyžaduje značnú skúsenosť a ešte väčšiu trpezlivosť.Holub mních má nižšiu hlbšiu postavu, podobnú mohutnejšiemu oby­čajnému domácemu holubovi. Telo je dlhé asi 330—350 mm (radšej dlhšie ako kratšie), pokryté farebným perím, no hlava, začínajúc od brady asi 10 mm popod oko a prechádzajúc miernym oblúčikom do zá­hlavia, 7—9 ručných letiek, chvost aj s krovkami, papuče a úzke pásy cez krídla sú biele.

Hlava je mierne pretiahnutá, hladká alebo ozdobená širokým chochlíkom zakončeným ružicami. Ostrý chochlík sa vyskytuje pri juhonemeckých holonohých, len veľmi zriedka aj pri saských. Zobák je dlhý a tenký, mäsovej farby, rovný, na konci trochu zahnutý. Oči sú ľadníkové, obočnice mäsovej farby. Krk je stredne dlhý, hore tenký, k ple­ciam postupne hrubne. Prsia sú svalnaté, široké a hlboké. Krídla sú dlhé a siahajú takmer na koniec chvosta. Z farieb sa vyskytujú naj­častejšie čierna a potom modrá; červená a žltá sú zriedkavejšie. Pri všetkých farbách idú cez krídla úzke a presné biele pásy. Čierne a modré jedince môžu byť aj bielojarabé. Všetky farby majú byť intenzívne. Tieto holuby sa rozdeľujú na durínske, juhonomecké a saské. Durínske majú končitý chochlík a holé nohy, juhonemecké farbistý polovencovitý chochlík a krátko operené nohy a saské nemajú chochlík, ale majú papučaté nohy.

  Hýľ

O pôvode hýľa nie sú správy. Nevie sa presne ani to, kde vznikol. Vo väčšine literatúry sa za jeho domov udáva Dalmácia. Anglický ná­zov „the Archangel“ je pravdepodobne podobného pôvodu ako čínska sovka, turecká kačica (pre juhoamerickú pižmovku) a pod.

Hýle sú rozšírené po celom svete, hoci nikde nie sú veľmi hojné. Aj u nás je niekoľko chovateľov týchto veľmi pekných holubov. Na všetkých výstavách sú predmetom obdivu, prirodzene, ak sú to typické exempláre s plným rozvinutím farieb. Náš materiál je strednej kvality, no zlepšuje sa. Hýľ je štíhlejší a menšej postavy ako obyčajný domáci holub. Pôsobí dojmom ušľachtilosti a jemnosti. Má nižšiu zaoblenú, trochu pretiahnutú hlavu, ktorú krášli iba malý končitý, odstávajúci chochlík; chochlík bez porušenia splýva s perím záhlavia a nerozdeľuje sa na dolnú a hornú časť. Tenký dlhý zobák, na konci trochu zahnutý, je rohovej farby (pri bronzových s modrými kríd­lami) alebo ružovkastý; bronzové čiernokrídle hýle ho majú pri konci tmavší. Oči majú ohnivočervenú dúhovku a ružovkastú úzku obočnicu. Krk je stredne dlhý a štíhly, prsia sú užšie a slabšie klenuté a nohy stredne dlhé a holé.

Najväčší dôraz sa, pravda, kladie na zafarbenie. Podľa základnej far­by možno hýle rozdeliť do dvoch skupín. V prvej skupine je základnou medená farba s ohnivočerveným leskom; čím je lesk ohnivejší, tým je holub cennejší. V druhej skupine je základnou sýtožltá farba s vyso­kým zlatožltým leskom. Medene alebo zlatožlto je zafarbená hlava, celý krk až po krídla, zadná časť krku s plytkým a tupým medzilopatkovým klinom, prsia i brucho a podchvostové krovky, teda všetky časti tela, okrem krídel, chrbta, nadchvostových kroviek a chvosta. Tieto časti bývajú sýto čierne s vysokým zeleným leskom alebo modré s tmavšími letkami. Okrem toho poznáme aj hýle s bielymi krídlami, chrbtom a chvostom. Biela farba máva slabý žltkastý nádych, ináč je celkom čistá. Farba a lesk medenej a zlatej časti majú byť rovnomerne a všade rov­nako rozložené. Holuby bez ohnivého alebo zlatého lesku alebo so zele­ným leskom na týchto partiách nie sú pekné a sú málo cenné. Pri mod­rých medených hýľoch je základná farba trošku červenšia ako pri čier­nych a má zelenkastý lesk. Medené hýle s bielymi krídlami majú zá­kladnú farbu takú istú ako hýle s čiernymi krídlami, ale so slabším leskom. Hýle s modrými a s bielymi krídlami v oboch základných far­bách sa vyskytujú s jednofarebnými i s pásavými štítmi. Modré mávajú čierne alebo biele pásy (tie sú oveľa zriedkavejšie), biele mávajú me­dené alebo zlaté pásy, podľa toho, aká je základná farba. Medzi čier­nymi a modrými bez pásov sa vyskytujú aj bielohroté. Všetky uvedené variety môžu byť buď chochlaté, alebo môžu mať hladkú hlavu.

Spolu je tu teda 32 možných kombinácií. Dôraz sa kladie na zafar­benie.