Hrvoliaky

 

Charakteristickým znakom tejto skupiny holubov je nafukovanie hrvoľa, ktorý je elastickejší, väčší ako pri ostatných holuboch. Hrvoliaky si nafukujú hrvoľ najmä v čase párenia, ale aj vtedy, keď nehrkútajú. Výberom vznikli plemená s guľatým, hruškovitým (tvaru prevrátenej hrušky) a pohárovitým hrvoľom (pretiahnutým, v prednej časti málo rozšíreným). Rozmery hrvoľov bývajú rozličné; od extrémne veľkého hrvoľa balónových holubov, ktoré majú hrvoľ takmer taký ako celé telo ho­luba, až po valcovité hrvole, ktoré nepresahujú veľmi šírku tela.

Pôvod hrvoliakov nie je doteraz objasnený. Do Európy sa dostali z Ázie po mori a pravdepodobne aj po suchu. Isté je, že už začiatkom 17. storočia (podľa Aldrovandiho) boli v Holandsku. Podľa rozboru znakov plemien hrvoliakov druhá cesta viedla cez Maďarsko do severovýchodných Čiech, kde majú pôvod všetky nemecké plemená hrvoliakov.

Táto skupina holubov je veľmi obľúbená, najmä v strednej a v zá­padnej Európe. Z 31 československých plemien 13 plemien patrí do skupiny hrvoliakov.

   Aachenský hrvoliak

Tento hrvoliak pochádza z Vestfálska a vznikol v prvom desaťročí 18. storočia. Dosahuje dĺžku 380—410 mm (samec je trochu väčší ako sa­mica). Vyznačuje sa osobitnou kresbou. Celý je farbistý, a to čierny, modrý, striebristý, plavý, červený alebo žltý, iba veľká polmesiacovitá škvrna cez hrvoľ (vychádza spoza hlavy od chochlíka vo forme pása a najširšia je v strednej časti hrvoľa), prsia, brucho a konce krídel sú biele. Pri červených je biely aj chvost. Hlava je primerane veľká, kle­nutá, oči sú pomarančovej farby, zobák je mocný, krk dlhý, hrvoľ veľký, guľatý. Chvost je dlhý a mierne naň priliehajú dlhé a široké krídla. 'Chochlík je úzky, končitý.

U nás sa aachenský hrvoliak vyskytuje iba ojedinele.

  Anglický hrvoliak (veľký)

Ide o športové plemeno hrvoliakov, ktoré patrí do skupiny veľkých hrvoliakov.

Pochádza z Anglicka a je rozšírený po celom svete, hojne sa chová aj u nás.  Anglický hrvoliak je 420—480 mm dlhý holub vysokej, vzpriamenej, štíhlej postavy. Tvrdé, priliehajúce operenie ho robí ešte štíhlejším , ako v skutočnosti je. Jeho postoj ,musí byť tak ý vzpriamený, aby myslená zvislá čiara zo stredu oka padala na pazúry prstov. Pri svojej veľkosti je to pohyblivý a temperamentný holub. Najväčší dôraz pri ňom kladieme na celkovú postavu, hrvoľ, ktorý je velmi guľatý a na spodku podviazaný, a na dlhé nohy. Dĺžka nôh priamo súvisí so vzpriamenou postavou. Pri zachovaní správneho postoju — rovnosti nôh a ich úzkeho nasadenia — sa žiada, aby nohy boli 170 až 180 mm dlhé, počítajúc od vrchnej časti holene po konce prstov. Holeň odstáva od tela a stojí zvislo. Jej predná obrysová čiara nemá byť veľmi vydutá. Nohy pokrýva drobné priliehavé perie (supie perá sú chybou). Spodnú časť nohy pokrývajú 30—-50 mm dlhé, úzke perá, ktoré tvoria papuče. Krídla sú dlhé, úzke, pritisnuté k telu. Chvost sa skladá zo širokých kormidlových pier. Je primerane dlhý k dĺžke tela a dobre  zatvorený. Nesmie sa dotýkať zeme. Hlava anglického hrvoliaka je pomerne malá, klenutá, bez chochlíka. Oči sú pomarančové a pri bielych ľadníkové ,zobák je dlhý a mocný; zafarbený je podla peria. Na zafarbenie sa taký doraz nekladie, hoci je tiež dosť dôležité. An­glické hrvoliaky sú jednofarebné biele a s osobitnou charakteristickou kresbou, pri ktorej je holub farebný, no konce krídel, spodná časť pŕs, brucho, celé nohy, polmesiačikovitá kresba na hrvoli a skupina drob­ných škvŕn pri vonkajšom okraji krídla (ružička) sú biele. Pri červených, žltých, plavých, žltoplavých a červenoplavých holuboch je aj chvost bie­ly; čierne ho majú farebný. Korektná kresba sa málokedy zachováva. 

Anglický malý hrvoliak

Toto plemeno sa znakmi zhoduje s predchádzajúcim, líši sa od neho iba veľkosťou. Dĺžka tela nemá presahovať 350 mm a dlžka nôh 150 mm. Z nášho hľadiska je zaujímavý jeho pôvod. Vychovali ho v Anglicku roku 1880 hybridizáciou veľkého anglického hrvoliaka, samca žltej farby s bielou holubicou brnianskeho hrvoliaka. Je to jemný hrvoliak, ktorý zdedil vlastnosti oboch svojich predkov, a to po otcovi tvar a zafarbenie, po matke veľkosť, jemnosť a gracióznosť.

  Brniansky hrvoliak

Je to plemeno malých hrvoliakov, ktoré si pre eleganciu, veľmi jemnú stavbu tela a celkovú krásu našlo milovníkov na celom svete. Brniansky hrvoliak je dlhý 350—370 mm (samce), resp. 330—350 mm (samice). Postavu má celkom vzpriamenú, chvostom sa však nedotýka zeme, prípadne sa dotýka len málo. Brniansky hrvoliak vznikol v Brne a v Prahe a pravdepodobne aj v širšom okolí. Nemožno o ňom hovoriť, že sa chová vo veľkom množ­stve. Na Slovensku chová toto krásne plemeno iba niekoľko chovateľov. Je to temperamentný holub, jeho húkanie nie je také hlboké ani jas­né ako húkanie ostatných hrvoliakov, znie vyššie a priškrtene. Zaujímavý a charakteristický je pohyb hrkútajúcich samcov za samicami — samce skáču, stúpajú len na prsty a nezohýbajú sa pod 45°. Pri podletení tlies­kajú krídlami. Brniansky hrvoliak je dobrý letún. V minulom storočí ich vraj praž­skí holubiari naháňali s letúnmi . Dobre je umiestiť ho­lubníky vysoko, aby si holuby mohli dobre polietať.

Ako sme už spomínali, sú to holuby vzpriamenej postavy. Pri takomto postoji a pri štíhlej postave sa žiadajú čo najdlhšie nohy. Nohy sú v pred pätovej časti holé, červené. Merané od kolenného kĺbu po koniec pro­stredného prsta majú byť dlhé 130—170 mm a čo najužšie postavené. Iným dôležitým znakom je hrvoľ, ktorý má byť guľatý a symetricky sa má rozkladať na krku. Smerom k prsnej kosti sa zužuje a pri jej začiatku je akoby podviazaný. Na vrchu ide až pód zobák, ktorý m A na ňom ležať sánkou. Dobre viditeľná je iba vrchná čeľusť. Ďalším dôležitým znakom sú krídla, ktoré sa pri úzkom chrbte silno križujú a v zápästnom zhybe odstávajú. Dlhý a veľmi úzky chrbát a podobné prsia sú tak isto dôležitými znakmi brnianskeho hrvoliaka.

Hlava je primerane veľká, jemná, na temene trochu sploštená. Oči sú podľa zafarbenia hlavy ľadníkové pri bielych a pomarančové pri ostatných varietách. Obočnice sú úzke, jemné, pri jasných farbách mäsovej, pri tmavých sivej farby. Zobák je dlhý, na konci ohnutý, pri jasných farbách ružový, pri modrej a čiernej farbe čierny. Brnianske hrvoliaky sa vyznačujú bohatými kresbovými varietami; vyskytujú sa jednofarebné, pásavé, bocianiky a fŕkané. Pásavé hrvoliaky sú dvojaké, s bielymi a s čiernymi pásmi. Prvé sa vyskytujú pri izabelových, žltých, červených, čiernych, modrých, pečeňových, plavých a striebristých holuboch. Čierne pásy majú modré n striebristé, plavé aj hnedé pásy. Bocianiky sú v žltej, červenej, modrej a čiernej farbe, so širokým farebným pásom cez prsia, s farebným chvostom a ručnými letkami. Hlava je fŕkaná. V tých istých farbách sú  aj fŕkané.

 Český stavák

O    pôvode českého staváka sa v minulosti veľa popísalo a viaceré články polemického zamerania sa objavili opäť r. 1962 v časopise „Drob­né hospodáŕské zvíŕectvo“. Nejasnosti o jeho pôvode na základe širokej znalosti domácej i zahraničnej odbornej literatúry objavil prof. Holota.

V  podstate ide o potvrdenie hypotézy, ktorú vyslovil v minulosti K r á 1, že pri utváraní českého staváka sa použil veľký holandský tlieskač. Prof. Holota, odvolávajúc sa najmä na Síra a Baušeho, uvádza, že pôvodný stavák bol veľký nehrvoľatý holub. Vznikol pravdepdobne v Sliezsku a na Morave, odkiaľ pochádza aj nemecký a poľský stavák. Čas jeho vzniku by podľa tohto autora spadal do začiatku nášho sto­ročia. No táto dedukcia sa nezdá pravdepodobná. Veď napr. D ú r i g e n (1906) píše o „rakúskom“ stavákovi ako o známom a prepestovanom plemene, nazývajúc ho latinsky Col. dom. dut. nitens (lesklý). To síce nie je priamy dôkaz o starobylosti českých (o meno tu nejde) stavákov, no isté je, že ak sa príslušníci tohto plemena už v r. 1906, keď vyšlo Durigenovo dielo (resp. 1905, keď ho dával do tlače), vyznačovali takým leskom, že sa to odrazilo v ich latinskom pomenovaní, český stavák ako plemeno nemohol vzniknúť začiatkom tohto storočia. Okrem toho vo Wittigovom diele z r. 1922 L e s c h, autor časti o hrvoliakoch, schematicky zachytáva cesty šírenia sa hrvoliakov v strednej a zá­padnej Európe tak, že za vstupnú bránu pre nemecké plemená hrvo­liakov pokladá severovýchodné Čechy. A na české staváky sa treba dívať aj ako na hrvoliaky! České staváky sú hrvoliaky, ktoré sa vyznačujú zvláštnym letom, po­dľa ktorého dostali meno. Holub po silnom zatlieskaní krídlami si ich postaví zvislo, rovnobežne k sebe nad telo a mierne padá. Vzhľad le­tiaceho vtáka s nafúknutým hrvoľom je veľmi zaujímavý, svojrázny. Staváky aj stojačky dvíhajú vysoko krídla a takto nimi mierne pohy­bujú. Český stavák je výborný letún; jeho let si vyžaduje neobyčajnú silu a vytrvalosť krídlových svalov, je prudký a jednotlivé údery krídel sú silné. Vlastnosť lietania si najlepšie zachovali sedlaté staváky (priemerne).  V   stavaní krídel českého staváka sa požaduje určitá pravidelnosť. Letiaci holub po mocnom zatlieskaní (tlieskanie vzniká tým, že holub pri mo­hutnom výkyve krídel bije letkami jedného krídla o letky druhého) náhle prestane pohybovať krídlami, zastaviac ich napäté nad telom tak, že stoja rovnobežne a holub bez zmeny polohy tela padá vo zvislej ro­vine. Padať na chvost alebo na bok je chybou. Dĺžka českého staváka je asi 400 mm. Má asi pod uhlom 45° vzpria­menú krásnu súmernú postavu. Hruškovitý, mierne pretiahnutý hrvoľ vychádza zo širokých a klenutých pŕs iba s malým zakolísaním kontú­rovej línie (akoby trošku stiahnutý v mieste výstupu). Zobák je primerane dlhý, klinovitý, pri koreni široký, na konci miernu ohnutý. Farba zobáka je voskovožltá, pri konci viac bielia, pri koreni žltšia až pomarančová, resp. jasnokorálová na nadnozdrí, ktoré je slabo  zaprášené. Zobák je bez škvŕn. Oči majú perlovú dúhovku. Nohy pô­vodných českých stavákov boli krátke. Terajšie štandardné jedince majú mať nohy stredne dlhé. Beháky sú holé, korálovočervené. Pazúry majú byť pri všetkých farbách biele. Krídla ležia na chvoste, holub ich nikdy nesmie nosiť alebo klásť krížom. Farbám českého staváka sa venuje neobyčajná pozornosť. Červená farba má byť sýta, ohnivožiarivá, rovnomerne rozdelená, mast­ná na celom tele. Čierna farba má byť čo najtmavšia, po celom tele so silným leskom a mastnotou. Žltá farba má byť zlatožltá. Hrvoľ má zlatistý lesk s ružovkastým nádychom. Modrá farba má byť okrem hrvoľu po celom tele rovnaká. Hrvoľ je trochu tmavší, s krásnym smaragdovo- zeleným leskom. Plavá farba je sivá so žltým nádychom. Lesk hrá do ružova, najmä na slnku. Hrvoľ má jemne zelený lesk. Podľa kresby sa české staváky delia na jednofarebné (čierne, červené, žlté, modré, žemľové a biele), pásavé (modré bielopásavé i čiernopásavé, červené, čierne a žlté bielopásavé, plavé čiernopásavé, žemľové žltopásavó, biele červeno a žltopásavé), bielohroté (červené, žlté, čierne, modré čier­nopásavé, plavé čiernopásavé a modré jarabé), sedlaté (červené, žlté, mod- rŕ, čierne, striebristé), fŕkané (červené, čierne, modré a žlté), mramorované (červené a modré), jarabé (modré) a s lyskou (plamienkom) na čele. Pri Českých stavákoch sa vyskytuje spolu 39 kresbových a farebných variet. 

Sliezsky sivý hrvoliak

Predtým sa tieto holuby nazývali slezskými šimlami a ľudové sa tak nazývajú aj dnes. Toto veľmi užitočné, pritom mimoriadne pekné a farebne nezvyčajné plemeno je u nás málo rozšírené. Sliezsky sivý hrvoliak je väčší, mohutnejší ako holub strednej veľkosti. Dlžka tela samcov sa pohybuje od 400 do 430 mm a samíc od 380 do 410 mm. Jednotlivé časti tela sú harmonicky zladené do elegantného celku. Sliezske sivé hrvoliaky majú pretiahnuté telo, nižšie holé nohy, vreckovitý, pekne nafúkaný dlhý hrvoľ, ktorého dĺžku určuje predĺžený krk a vzpriamená postava. Sliezsky sivý hrvoliak nie je štíhly v prsiach, no pretože je pretiahnutý, pôsobí dojmom štíhlosti. Dlhé, široké a svalnaté krídla ho robia výborným letúnom, ktorý rád lieta na pole. Výborne sa rozmnožuje a veľmi dobre sa stará o mláďatá, teda má všetky vlastnosti úžitkového holuba. Krídla sa nekrížia a ľahko ležia na dlhom užšom chvoste. Pazúry sú takej istej farby ako zobák. Zafarbenie sliezskeho sivého hrvoliaka je svojrázne. Vyskytuje sa v modrej, červenej, medenej a žltej farbe; nejde však o intenzívne, rovnomerne rozložené farby, ale akoby cez jemne sivú presvitali tóny uve­dených farieb a vynikali intenzívnejšie len na hrvoli a krku. Cez krídlové štíty sa ťahajú intenzívne zafarbené pásy základných farieb, okrem mod­rých variet, pri ktorých sú pásy čierne a pás je aj na chvoste. Pri červenej a žltej variete je základná farba takmer biela, akoby s červeným alebo smotanovožltým nádychom na hrvoli a s červeným alebo jemnožltým dúhovaním. Pierka v spodnej časti sú biele. Pri medenej variete je základná farba jasnočervenosivá, hrvoľ, krk a pásy sú červené. Červeň na hrvoli má bronzový lesk. Okrem týchto farebných variet sa vyskytujú aj červenopásavé a žltopásavé variety, ktorých základná farba je na celom tele smotanovobiela až biela. Najbledšie sú letky a spodná časť tela; cez krídlové štíty sa ťa­hajú dva úzke, ostro ohraničené červené alebo žlté pásy.

 Slovenský hrvoliak

O   pôvode tohto nášho krásneho, vyslovene úžitkového plemena známy slovenský holubiar K. Slimák hovorí: „Môžeme ho nazvať i ho­lubom Považia, kde sa najhojnejšie chová na sedliackych dvoroch. Ne­máme vedomosti, že by sa choval na východnom alebo južnom Slovensku. Jeho kolískou je Považie, a to hlavne kraj od Nového Mesta n/Váhom k Myjave až k Trnave. Tu sa chová od nepamäti a pred 70 rokmi naši holubiari iného holuba takmer nepoznali. V tom čase bolo toto naše ná­rodné plemeno i v plnom rozkvete. Podľa zistených ústnych podaní bol slovenský hrvoliak neobyčajne mohutnej, silnej postavy, náležitého tem­peramentu a dobrý poliar. Žiaľ, následkom prílivu iných plemien chov tohto  krásneho holuba upadol, najmä u mlynárov, ktorí boli v tom čase najskúsenejšími chovateľmi, a jeho miesto zaujali cudzie plemená. Dosiaľ nm udržuje bez náležitej pozornosti na sedliackych dvoroch, kde neodbor­ným párením degeneroval, takže medzi dnešnými našimi hrvoliakmi náj­deme len málo jedincov s mohutnou postavou. V okolí Myjavy je ešte najviac exemplárov pôvodných, silných postáv. Odvtedy zásluhou neúnavného úsilia K. Slimáka, bývalého predsedu Ústredia slovenských spolkov chovateľov drobných hospodárskych zvierat, S. Maara, J. Furcheho, Dr. A. Halmu, Petríkovičovcov, M. Šimovca a i., sa stav slovenských hrvoliakov podstatne zlepšil. Roku 1952 založili Klub chovateľov slovenských hrvoliakov so sídlom v Novom Meste n/Váhom. Organizovali sa starí rozstratení chovatelia slovenského hrvoliaka a pri­budli ďalší chovatelia. Slovenský hrvoliak sa dnes vyskytuje na každej výstave; dostal sa už aj ďaleko za hranice svojho úzkeho domova. Prvý raz ho vystavoval r. 1925 K. Slimák v Bratislave. Je to holub veľkosti moravského pštrosa, no vzhľadom na hrvoľatosť porovnanie dosť klame. Objem v prsiach, meraný cez zápästný zhyb krí­del, sa pohybuje od 300 do 350 mm (pri samcoch od 330 do 350 mm, pri samiciach od 300 do 320 mm), hmotnosť dospelých holubov od 500 do 800 g. Základnými znakmi tohto plemena sú mohutnosť a územčitosť, k čomu pristupuje primeraný temperament, t. j. pohyblivosť, lietavosť, ďalej výborná plodnosť a starostlivosť o potomstvo. V tomto zmysle treba rozumieť aj požiadavke vyjadrenej v štandarde o jeho veľkosti. Príliš veľké a ťažké holuby strácajú eleganciu, pohyblivosť a ďalšie uvedené vlastnosti úžitkového holuba, preto nemôžu a nesmú byť cielom chova­teľov slovenského hrvoliaka. Hlava slovenského hrvoliaka je trochu podlhovastá, dosť veľká a pevne stavaná, vyššie klenutá s mierne šikmým čelom. Pre bielu farbu peria a hrvoľ sa zdá jemnejšia a menšia, než je v skutočnosti. Profilová čiara od koreňa zobáka do záhlavia tvorí krásny, nerušený oblúk. Zobák je mocný, čeľusť na konci trochu zahnutá. Pri všetkých fareb­ných varietách sa žiada ružovkastý zobák s malým bielym, akoby pomú­čeným nadnozdrím. Oči majú tmavú, ľadníkovú dúhovku, čo ich na bielom podklade hlavy veľmi zvýrazňuje. Obočnica je úzka, ružovkastá. Krk je stredne dlhý a je takmer pokračovaním vzpriamenej postavy. Slovenský hrvoliak má kratšie nohy, a preto aj uhol vzpriamenia je menší (asi 50°). Hrvoľ je valcovito-hruškovitý a veľký. Pri typických jedincoch je pokračovaním širokých pŕs a ramien, a pretože je hore širší, dodáva holubovi veľmi charakteristickú a výraznú črtu, pri ktorej plne vyniká krátkosť a hrúbka tela tohto holuba. Slovenské hrvoliaky sú dobré a vytrvalé letúny. Majú veľmi svalnaté, mocné krídla, ktoré nedosahujú na koniec chvosta, ľahko na ňom ležia a nekrížia sa. Chvost je stredne dlhý. Zafarbenie holuba je veľmi pekné. Vrch hlavy je pri všetkých fareb­ných varietách biely. Hranica bielej farby je ostrá a ťahá sa tesne pod sánkou a okom v pravidelnom oblúku okolo hlavy. Z ručných letiek je 4—8 (v oboch krídlach rovnako) tiež vždy bielych. Okrem jednofarebných variet existujú fŕkané, ktoré majú krk, krídlo­vé štíty a prsia bielofŕkané, ostatnú časť, okrem bielych častí (teda hlavy a letiek), v základnej farbe rovnomerne zafarbenú. Fŕkanosť krídel sa vzťahuje len na štíty. Farba má byť intenzívna, rovnomerne rozložená na celom tele a lesklá. Lesk čiernych má byť modrozelený, modrých zelený, červených červený a žltých zlatožltý.