Letúny

Holuby tejto skupiny lietajú vo výške niekolko sto až tisíc metrov. Aby sa mohli zdvihnúť na pomerne malej ploche, musia sa pri lietaní krútiť a tak špirálovito dvíhať. Väčšinou lietajú v kŕdloch, niektoré plemená sa však vyznačujú sólovým letom, lietajú v malých skupinách alebo jednotlivo. Medzi nimi sú aj vzdušní akrobati, ktorí sa v povetrí prevalujú, kotrmelcujú. Letúny pochádzajú z Orientu. Veľkosťou sa podobali obyčajnému holubovi, mali však trochu kratšie telo, mohutnejšie prsia a stredne dlhý zobák. Pri lietaní sadali na chvost alebo sa slabo prehadzovali. Táto vlastnosť vznikla výberom a pôvodne súvisela s hravosťou holubov.

 

Anglická straka

Pri vytváraní anglickej straky chovatelia použili ako pomocný mate­riál francúzske bagdety, čím dosiahli typickú klinovitú, nízku hlavu a dlhý krk. Straky sú stredne velké holuby jemnej telesnej štruktúry; ich zvláštny vzhlad sa dosiahol prešľachtením dĺžky jednotlivých telesných častí na maximálnu možnosť. Pritom pri pohľade na straku nemáme pocit násil­nosti, znetvorenia a pod., pretože všetky časti sú zošlachtené do harmo­nického celku.

Hlava anglickej straky je dlhá a nízka, do zobáka prechádza klinom, je teda neporušená, takmer rovná, iba v záhlaví prechádza do krásneho ob­lúka. Zobák je velmi dlhý a svojou hrúbkou tvorí pokračovanie prednej časti hlavy; pri všetkých farebných varietách je ružovkastý. Oči majú iskrivobielu dúhovku a ohnivočervenú, stredne širokú obočnicu. Krk je dlhý, tenký, ladných línií, bez ohryzka, ktorý je nežiadúcim dedičstvom po francúzskych bagdetách. V spodnej časti sa náhle rozširuje a pre­chádza do dobre vyvinutých pŕs. Trup je dlhší, čo súvisí s celkovou dĺžkou tela. Krídla sú dlhé, chvost je úzky, dobre zatvorený. Nohy sú vysoké, holé a červené, pazúriky biele.

Zafarbenie má byť čo najintenzívnejšie, a to vo všetkých častiach. Straky sa vyskytujú v červenej, žltej, čiernej, modrej, bledomodrej a pla­vej farbe. Modrá, bledomodrá a plavá varieta má pred koncom chvosta priečny tmavý pás.

 Anglický tipler

Hlava anglického tiplera je pekne oblá, mierne pretiahnutá, na temene trochu ploská. Jej profilová línia v čelovej časti mierne vystupuje, na te­mene je skoro rovná a do záhlavia prechádza zasa miernym oblúkom. Zobák je stredne dlhý (skôr kratší), mierne sklonený, rohovej farby, ne­stojí v línii čela, ale tvorí s ním tupý uhol. Veľké výrazné oči majú per­lovú dúhovku. Obočnice sú jemné, pleťovej farby. Hlava je vždy hladká, bez chochlíka. Krátky krk je iba pri hlave tenší, potom rovnomerne hrub- ne, prechádzajúc do dobre vyvinutých a klenutých pŕs. Krídla sú prime­rane dlhé a tesne pritisnuté k telu. Siahajú takmer na samý koniec chvosta a majú široké, pevné letky. Nohy sú stredne dlhé, s holými čer­venými behákmi. Postoj holuba je mierne vzpriamený, leda chrbát, chvost, a krídla sa skláňajú smerom nazad.

Anglické tiplery sa vyskytujú v hnedej, čokoládovej, «trlobrlNteJ, modrej a v čiernej farbe, a to jednofarebné i frkané. Fŕkané sú známe v dvoch varietách, a to tmavé a jasné tirgre. Pri tnavých prevláda farbistá zložka, pri bielych je základná farba biela, len hlava a krk sú farbisto fŕkané; farbisté sú aj ručné letky. Anglické tiplery sú výborné letúny; lietajú sólové i v kŕdľoch. Vy­držia lietať najdlhšie zo všetkých známych plemien letúnov. Pravda, anglickí holubiari ich kŕmia osobitným spôsobom a ináč trénujú; celý spôsob chovu je trochu odlišný od nášho. Pre svoje vynikajúce schopnosti sa tiplery dostali aj za hranice svojej vlasti, no v chovoch na pevnine* nedosahujú také výsledky ako doma. Anglické tiplery sa vo vlasti chovajú v niekoľkých typoch. Najzná­mejší z nich je macclesfieldský, sheffieldský a manchesterský chovný typ. Holuby prvého a druhého typu sú robustnejšie a vydržia v povetrí aj za nepriaznivých podmienok, teda za dažďa a vetra. (Z týchto typov pochádzali aj holuby, ktoré sa po druhej svetovej vojne zjavili v našich chovoch a na našich výstavách. Medzi ich hmotnosťou a dĺžkou krídel j o vyrovnaný pomer.) Holuby tretieho typu majú malé, ľahké telo, ale po­merne mohutné krídla. Pri úderoch veľkých krídel ako by poskakovali v povetrí. No porušením pomeru hmotnosti a veľkosti krídel holuby nie sú schopné odolávať vetru, ktorý ich odnáša. Za priaznivých poveter­nostných pomerov, jasného pekného počasia však idú do nedohľadných výšok, kde prelietajú aj celý deň.


  Budapeštiansky krátkozobý letún

Ide o malé holúbky, ktoré majú trochu štíhlejšiu postavu ako pražské. Hlava je kostnatá, ostro hranatá, vysoká, ale celkove menšia ako praž­ských letúnov, s vyvýšeným zadným hrbolčekom oproti dvom predným. Čelo spadá zvisle a temeno má spád k čelu. Zobák je rovno postavený, tupý a krátky, modročierny pri bocianikoch, ružovkastý pri ostatných (jednofarebných, bielohrotých a sedlatých). Obočnice sú veľmi široké, ploské, hladké a citrónovožlté (pri posledných troch). Oči ako dve polgule vystupujú na bokoch hlavy. Dúhovka je modrá, zrnitej kresby a okolo nej je modrastočierna obrúčka. Krk je tenký, stredne dlhý. Nohy s holými červenými behákmi sú vyššie, pazúriky sú zafarbené ako zobák. Prsia sú dobre vyvinuté, pekne klenuté. Krídla mierne priložené k telu ležia voľne na chvoste, ktorý je úzky, zaokrúhlený a trošku dlhší ako krídla.

Vyskytujú sa tieto kresby a farby: bocianik — biely so sivočiernymi koncami ručných letiek, ďalej sa vyskytujú jednofarebné krátkozobé letúny čierne, biele, žlté, červené, pečeňové, striebristé, modré jarabé, plavé, škovránkové s čiernymi alebo s tmavohnedými pásmi cez krídla, bielohroté s troma až piatimi bielymi letkami na konci krídla a sedlaté.

 Budapeštiansky stredozobý letún

Toto plemeno, ako ho dnes poznáme, vzniklo asi pred 70 rokmi. Po­dľa P a t a k i h o (Galambjaink 3) pri jeho vytvorení bratia Pôltovci použili ako základný materiál viedenské tmavé bocianiky (z Patakiho článku nie je jasné, či išlo o fialové alebo zelené bocianiky) a gdanskú letúny, nepoužili však pôvodné budapeštianske bocianiky, ktorých le­tecké výkony boli v tom čase veľmi slabé. Podľa Szucsa a Szécsényiho (1965) sa na vytvorenie tohto plemena použilo niekoľko plemien, medzi ktorými bol pôvodný budapeštiansky bocianik, segedínsky letún, gdanský letún a obyčajný domáci holub. Péterfi (1961) hovorí o viedenských tmavých bocianikoch na prvom mieste a potom spomína ostatné plemená, ktoré uvádzajú Szucs a Szécsényi. Podľa Pé- Ipiflho z tohto kríženia vzniklo šesť kmeňov, z ktorých štyri mali rov- imký spôsob letu, dva sa líšili aj letom. Za pôvodcov plemena však uznávajú Pôltlovcov, podľa ktorých sa holuby občas nazývajú póltlikmi alebo pôrtlikmi. Za 70 rokov sa na plemene všeličo zmenilo; dbalo sa im exteriér holubov, riešila sa otázka vzájomného vzťahu jednotlivých farebných variet a vypracoval sa štandard (r. 1964), podľa ktorého medzi budapeštianske stredozobé letúny patria tieto farebné a kresbové variety:

Bocianik - biely so sivočiernymi koncami letiek u kormidlových pier; holuby s čisto bielym chvostom sa pokladajú za rovnocenné.

Vencový biely - na hlave a na krku až doprostred hrvoľa modrosivý s jednotlivými bielymi pierkmi a s vysokým kovovým leskom; konce ručných letiek sú modrastosivé, chvost je biely alebo na konci podobne zafarbený ako letky.

Biely vencový — podobný predchádzajúcemu, ale s bielymi krídla­mi a chvostom.

Biely — čisto bielej farby.

Pásavý — zafarbený ako bocianik, cez krídla má však dva tmavosivé pásy a na hlave a na krku ojedinelé biele pierka.

Budapeštianske stredozobé letúny sú stredne veľké holuby (väčšie ako pražské stredozobé letúny) harmonickej stavby s bohatým a tvrdým operením.

Majú nižšiu, mierne hranatú hlavu so šikmým čelom, ktoré nerušene prechádza do obrysovej čiary zobáka. Zobák je stredne dlhý, smolovočierny, so slabo vyvinutým nadnozdrím. Obočnice sú úzke, tmavosivé, oči majú perlovú dúhovku. Krk a nohy sú stredne dlhé, beháky holé alebo slabo zarastené. Krídla dobre priliehajú; sú mocné, široké a dlhé. Chvost je zatvorený, zložený z dvanástich dobre vyvinutých pier; stojí v mierne zošikmenej línii chrbta. Prsia sú okrúhle, klenuté a svedčia o veľkej sile vtákov. Budapeštianske stredozobé letúny patria medzi výborné letúny; lie­tajú aj niekoľko hodín v nedohľadných výškach. Priemerne majú vy­držať lietať 5 hodín, z toho 1 hodinu v nedohľadnej výške, ale päťho- dinový let nie je zriedkavosťou a zistilo sa, že ich let — kŕdľu - trval aj vyše 10 hodín. V Maďarsku sú dnes pri holubiarskych športových pretekoch najobľúbenejším plemenom. Po druhej svetovej vojne sa hojne rozšírili aj na Slovensku, najmä  vo východných častiach, kde ich chová niekoľko špeciálnych chovateľov.

  Orientálny kotrmeliak

Pochádza zo západných krajov Ázie. Podľa literatúry sa orientálny kotrmeliak dostal loďami do Triestu a odtiaľ do Nemecka a západnej Európy,ojedinele vraj cez Grécko na Balkán. je to holub strednej veľkosti,zvláštny prehnutím chrbtovej línie a širokým chvostom neseným nad krídlami. Hlava je bez chochlíka s perlovými očami. Obočnice sú žltkastobiele, zobák ružovkastej farby. Krk je stredne hrubý a plynule prechádza do širokých pŕs. Chrbát je široký s mierne dvihnutým chvostom v ktorom je 14 až 18 širokých pier. Krídla sú dlhé nesené pod chvostom,nesmú sa dotýkať zeme. Orientálne kotrmeliaky sú jednofarebné,dvojfarebné a viacfarebné. Pokiaľ ide o akrobaciu,krútia sa dozadu okolo osi napätých krídel,niektoré sa točia okolo zvislej osi,pričom ipisujú špirálu dolu,tretí spôsob je prevracanie z boku na bok. Niektoré kotrmeliaky sa skrúcajú niekoľko ráz,ale často a netratia pritom výšku a iné vystúpia vysoko a z veľkej výšky sa krútia takmer až po strechy domov. Občas narzia až na strechu alebo na zem a dobijú sa pritom,prípadne aj zabijú.

 Košický kotrmeliak

Svojim pôvodom nadväzuje na komárňanského kotrmeliaka. Zásluhu na jeho vzniku majú najmä košickí holubiari. Nie je isté, či ho vychovali výberom, alebo, ako sa medzi tamojšími holubiarmi traduje, použili pri tom aj cudziu krv, najmä sedmohradských kotrmeliakov. Isté však je, že hoci nie je taký pekný ako komárňanský kotrmeliak, predstihuje ho v le­teckej akrobacii.

Košický kotrmeliak je menší holub nižšej postavy, milého a pekného vzhľadu. Dĺžkou tela sa vyrovná komárňanskému kotrmeliakovi, je však trošku štíhlejší. Hlavu má nižšiu ako komárňanský kotrmeliak, pretiahnutú, so šikmým čelom, ktorého kontúrová čiara nerušene prechádza na zobák. Vzadu ju ozdobuje neveľký chochlík, ktorý mierne prilieha k hlave a na bokoch prechádza do malých, nevýrazných ružičiek. Zobák je stredne dlhý (12 až 14 mm), pri koreni široký, kužeľovitý, pri všetkých farebných varietách ružovočervenkastej farby. Oči sú veľké, výrazné, pri sedlatých ko­trmeliakoch tmavohnedé, pri všetkých ostatných perlové. Bohaté operenie tvorí krátke priliehajúce perie, ktoré na nohách siaha iba po päty. Veľké perá, letky a kormidlové perá (12) sú pevné, s dobre zatvorenými zástavicami.

Košické kotrmeliaky sa vyznačujú intenzívnymi farbami a silným leskom, ktorými nijako nezaostávajú za komárňanskými kotrmeliakmi. Vyskytujú sa jednofarebné, bielohroté, fŕkané a sedlaté kotrmeliaky, a to v bielej, žltej, červenej, striebristej a modrej farbe. Kresby na bielohrotých a fŕkaných košických kotrmeliakoch sú také ako na komárňan­ských kotrmeliakoch, sedlaté sa líšia od nich tým, že hraničná čiara bie­lej farby na hlave ide od chochlíka až po podbradník bez prerušenia, teda rovno. Košické kotrmeliaky robia výborne nielen kotrmelce, ale aj iné akro­batické figúry, napr. špirálu (krútia sa okolo zvislej osi), alebo veľa kotr­melcov za sebou tak rýchlo, že sa približujú ku gúľaniu orientálnych kotuliakov.

  Košický letún

Ide o mladé plemeno, ktoré vyšľachtil L. Freňák z Košíc. Ako výcho­diskový materiál použil bývalého modrého budapeštianskeho letúna, kto­rého krížil s budapeštianskym sivkom, budapeštianskym bocianikom, ploještským čungom, segedínskym letúnom a belgickým poštovým holu­bom. Išlo mu o vytvorenie plemena, ktoré by dobre, rýchlo a vysoko lie­talo, dobre sa orientovalo a bolo verné svojmu domovu. Zatiaľ toto ple­meno spĺňa predpokladané vlastnosti. S tým súvisí aj nevšedný záujem oň nielen medzi našimi, ale aj zahraničnými holubiarmi.

Košický letún patrí do skupiny stredozobých letúnov. Je to malý, štíhly, vzpriamený, mierne pretiahnutý holúbok. Hlava je malá s nevýraznými zlomami medzi čelom a temenom a medzi temenom a záhlavím. Celo je šikmé, klinovito sa zužuje. Jeho profilová čiara bez prerušenia prechádza do profilovej čiary zobáka, ktorý je stredne dlhý, tenký, pri tmavých farbách operenia čierny, pri jasných farbách jasný. Oči sú vý­razné, s perlovou dúhovkou, obočnice úzke, tmavé alebo červenkasté, zasa podlá zafarbenia. Krk je tenký, stredne dlhý. Krídla sú dlhé, mocné, v zápästnom kĺbe mierne odstávajú od tela, akoby chcel holub každú chvíľu vyletieť. Na chvoste ležia voľne a nekrížia sa. Chvost je úzky, zložený z 12 kormidlových pier. Nohy sú stredne dlhé, holé (v spodných dvoch tretinách beháka a na prstoch), červené. Farba pazúrikov súvisí s farbou zobáka.

Košické letúny sú zafarbené v základných farbách, okrem bielej a modrej pásavej. Z kresieb sa teraz vyskytuje jednofarebná, jarabá v modrej farbe a fŕkaná v základných farbách. Fŕkané sú jednofarebné s bielymi pierkami.

Východoslovenský kotrmeliak

Východoslovenský kotrmeliak je podľa dátumu uznania veľmi mladé plemeno. Bolo uznané až po dlhoročných peripetiach 9. novembra 2001 na Krajskej výstave v Košiciach. Ide o plemeno orientálneho typu. Na území Slovenska sa chovali tieto holuby, podľa informácií starších chovateľov, už asi 150 rokov pod názvom orientálny kotrmeliak pančuškatý.

V oblasti Košíc boli tieto holuby nazývané „pergö“ a najznámejšími chovateľmi boli bratia Farkašovci, školník Ranspek, Gejza Rolinger, Ivan Smolík, Ján Geci, Jozef Kateržábek a iní. V Prešove a okolí ich nazývali „pergov“ a medzi najznámejších chovateľov patrili MUDr. Klein, Garbár, Dalion a v Poprade Slaninka. Tieto názvy boli odvodené z maďarského označenia pre kotrmelec.

Veľmi silná základňa bola na území východného Slovenska. Išlo o výkonné plemeno kotrmeliakov, pričom jeho exteriéru sa neprikladal veľký význam. Zdvihnutý chvost do výšky ramien, krídla nesené pod chvostom tesne nad zemou a jedinou perovou ozdobou boli pančušky. Hlavný dôraz sa kládol na výkon. Vyžadovalo sa od neho kotrmelcovanie v „šnúre“ v počte 5 až 10 kotrmelcov. Nevyžadovalo sa lietanie v kŕdli, ale lietanie po celej oblohe ako „roj komárov“. Akrobatické vlastnosti sú silne geneticky zakódované, preto sa stáva, že sa vyliahnu dobre kotrmelcujúce holuby aj po nekotrmelcujúcich rodičoch. Do 80. rokov 20. storočia existovali v okolí Prešova a Košíc početné kŕdle týchto kotrmeliakov, ktoré po vyplašení vyleteli a predvádzali ohromnú akrobaciu. Kotrmelcovali v šnúrach 20, 30 i viac metrov a tak sa stávalo, že niektoré sa zabili pádom o zem. Výkonný kŕdeľ orientálakov bol osobnou prestížou medzi chovateľmi. Neorganizovali sa síce žiadne preteky, ale zvyčajne v lete v nedeľu popoludní za dobrého počasia sa chovatelia navštevovali a chválili sa výkonmi svojich holubov. Vlastniť akrobatické holuby bolo osobnou prestížou. Išlo o holuby pokojnej povahy, ochotné i dlho lietať, ľahko odchovávali holúbätá i v ťažkých podmienkach. Mali vynikajúci orientačný zmysel a tak bolo pomerne ťažké získané dospelé holuby usídliť. Chovali sa v rozličných farbách, ale tieto pre chovateľov neboli podstatné. Prvoradý bol akrobatický výkon. Zvlášť cenné boli trojfarebné, ktoré sa dali odchovať len po trojfarebnom samcovi a samici vo farbe zvanej „čore“, čo je rozriedená čiernomodrá farba. Potomstvo po oboch trojfarebných rodičoch bolo zvyčajne slepé a uhynulo po niekoľkých dňoch.

Výstavníckou činnosťou sa čoraz viac propagovali na našom území iné, dovezené plemená holubov. Sťahovaním sa do miest a prirodzeným úbytkom sa znižovali stavy chovateľov, modernizácia života a chovateľstva viedla chov holubov viac voliérovým spôsobom a tým klesal počet výkonných kŕdľov. Holuby chované voliérovým spôsobom strácajú schopnosť kotrmelcovania, čo sa najmarkantnejšie prejavilo u komárňanského kotrmeliaka. Okrem toho len tréningom zistíme športovú hodnotu holuba. Toto viedlo k poklesu početných stavov výkonných kotrmeliakov.

Ďalším a azda najväčším „klincom do rakvy“ tohto kotrmeliaka bolo, že krajinou pôvodu orientálneho kotrmeliaka bolo určené Nemecko, ktoré vydalo štandard, kde pančuškatá forma nebola povolená. Tento štandard prevzala aj EÚ. Z tohto dôvodu sa náš výkonný kotrmeliak v 90. rokoch minulého storočia neposudzoval na medzinárodných a vo veľmi krátkej dobe ani na našich výstavách a tak ho jednotliví chovatelia prestali chovať.

V tom čase viacerí chovatelia z východného Slovenska, a to Imrich Konkoľ, Jozef Karabáš, Milan Leško, Pavol Dzureň a iní, prišli s myšlienkou uznať ho ako samostatné plemeno výkonných kotrmeliakov. Šlo to veľmi ťažko, najmä pre exteriérovú nejednotnosť vystavovaných jedincov. Cieľavedomou prácou sa podarilo zjednotiť exteriér a na Krajskej výstave v Košiciach dňa 9. 11. 2001 bolo toto plemeno uznané.

V súčasnosti sa východoslovenský kotrmeliak chová na Slovensku vo viacerých chovoch, najviac vo východoslovenskom regióne. Založením Klubu chovateľov východoslovenských kotrmelilakov so sídlom v Prešove sa zlepšila spolupráca chovateľov. Podarilo sa vypracovať aj pretekárske podmienky a odvtedy sa s východoslovenskými kotrmeliakmi pravidelne súťaží.

Je to všestranné, výkonné, akrobatické plemeno a tak jeho exteriér je pri hodnotení holuba druhoradý. Je schopný lietať viac než hodinu s pravidelnou, veľmi pestrou akrobaciou. Okrem kotrmelcov dozadu predvádza náhle zmeny smeru letu, otočenia okolo jedného krídla, premety cez krídlo, točenie vo vodorovnom a zvislom smere, padanie „po chvoste“ a mnohé iné. Veľkosťou je ako holub poľný, skôr drobnejší. Okrem drobných pančušiek, ktoré nedosahujú na pazúriky, nemá žiadne perové ozdoby. Hlava je primeraná veľkosti holuba s nižším a užším čelom, s naznačenou plôškou na temene. Krk je štíhlejší, plynulo hrubne a prechádza do pŕs a chrbta. Chrbát je pretiahnutý s miernym sklonom, prsia dobre osvalené. Chvost je zložený zo 14 až 18 kormidlových pier, ktoré sú široké, uložené v pevne uzatvorenom miernom oblúku, pričom krajné tri perá môžu byť uložené voľnejšie. Šírka chvosta je rovnaká ako šírka ramien. Chvost je zdvihnutý, pričom jeho koniec je mierne nad ramenami. Letky sú nesené pod chvostom, nad zemou.

Východoslovenský kotrmeliak pôsobí dojmom holuba živej povahy, reagujúceho na okolie, hrdo sa nesúceho. Nemá chuť samostatne bez vyplašenia lietať. Inak má vlastnosti ako pôvodný „orientálak“. Chová sa v nespočetných množstvách farieb a kresieb. Veľmi často aj vo farbách, ktoré nie sú opísané. Nie je náročný na priestor, kŕmenie, ošetrovanie a celkovú starostlivosť. S odchovom mláďat nie sú starosti, len niektoré holuby ťažšie znášajú časté zásahy do hniezda. V odchove sa vyskytujú mláďatá, ktoré lietajú vytrvalo i menej vytrvalo, s častou i zriedkavejšou akrobaciou, podobne ako pri všetkých roleroch. Pravidelným tréningom sa však výkony rýchlo zlepšujú. Taktiež sa pravidelným tréningom vedia zorganizovať do uceleného kŕdľa a v tomto lietajú počas celého trvania letu.

Dôležité je, aby sa zostava trénovaného kŕdľa menila čo najmenej. Výletky je potrebné pri tréningu sledovať a nevhodné vyradiť. Ide o tie, ktoré nemajú ochotu lietať, lietajú nízko, sú nervózne, nekotrmelcujú po 5. mesiaci veku, odpájajú sa od kŕdľa, ako aj tie, ktoré rušia kŕdeľ ako taký. Cenné sú tie, ktoré po akrobacii sa snažia a doletia kŕdeľ v čo najkratšom čase. Táto vlastnosť viacerým východoslovenským kotrmeliakom chýba. Správne trénované holuby sa chovateľovi odmenia výbornými výkonmi.

Treba si uvedomiť, že chov východoslovenských kotrmeliakov poskytuje veľa radosti a potešenia tak začiatočníkom ako aj náročným chovateľom. Vyšľachtiť a vycičiť kŕdeľ vynikajúcich pretekárov si vyžaduje veľa práce a chovateľského umenia, čo však s týmto plemenom dokázali už chovatelia v minulom storočí. Stojí zato pustiť sa do práce. V tejto činnosti je nápomocný aj Klub chovateľov východoslovenských kotrmeliakov so sídlom v Prešove, ktorý pracuje na dobrej úrovni. Každoročne organizuje špeciálku, ktorá sa tohto roku uskutoční v dňoch 13. a 14. októbra 2007 pri Prešovskej výstave drobných zvierat. Organizujú sa preteky vo výkone a schôdzková činnosť je tiež na dobrej úrovni s praktickými príspevkami od najlepších chovateľov.