Sliepočky

 

Kým Francúzsko je kolískou holubov obrov, pre Taliansko sú nie menej význačné holuby sliepočky. Sliepočky majú krátke, široké telo s dlhšími nohami a krkom a s krátkym, viac-menej postaveným chvos­tom. Sú to prvotriedne ťažké a plodné mäsité holuby so slabšími schop­nosťami letu, no rady sa pasú v najbližšom okolí holubníka, teda okolo domu, v záhrade a pod. Sliepočky sa dostali do Talianska ešte pred 17. storočím; holub „tromfo“, ktorého opísal Aldrovandi okolo r. 1600, má znaky tejto sku­piny holubov. Do Talianska sa dostali pravdepodobne z Indie alebo z nie­ktorých iných východných krajín, šlo asi o birmské sliepočky.

 Florentínsky holub

Už začiatkom 19. storočia sa toto plemeno šírilo za hranice svojej vlasti, Talianska. Pre svoju veľkosť, zvláštny typ postavy, okrúhle, krát­ke a široké telo, zvláštnu kresbu, zhruba podobnú kresbe moravského pštrosa, a kratší chvost si stále získava chovateľov. No florentínsky holub nie je holubom, ktorý by si získal široké chovateľské vrstvy. Aj dnes sa v Čechách a na Morave vyskytuje zriedka a na Slovensku Iba ojedinelé. V minulosti ho použili na kríženie s moravským pštrosom.Florentínsky holub je mohutný, ťažký holub, krátkej zaguľatenej po­stavy vodorovného postavenia tela s mierne dvihnútým chvostom. Hlava florentínskeho holuba je pekne klenutá, guľatá, s vystupujúcimi lícami, bez chochlíka. Celo je mierne vysoké a v profilovej línii od zo­báka kolmejšie zdvihnuté. Zobák je pomerne krátky, hrubý, čiernej farby pri čiernych a modrých varietách a ružovkastej farby pri ostatných varietách. Nadnozdrie je dobre vyvinuté, hladké, akoby pomúčené. Oči sú v hlave hlbšie zasadené, so živopomarančovou dúhovkou. Obočnice sú nízke, jemne červenkasté. Krk je mierne dlhý, v dolnej časti veľmi široký, čo súvisí so šírkou tela holuba. Florentínske holuby majú veľmi Široké, vysoko nesené prsia. Profilová čiara krku, pŕs i brucha tvorí krás­ny, pravidelný oblúk. Krídla sú krátke, veľmi hrubé, dobre zatvorené; priliehajú k telu a ľahko sedia na chvoste. Nový typ florentínskeho holuba má vysoké, rovné a hrubé nohy. Beháky sú holé, sýtočervené, prsty dlhé, široko roztvorené. Pazúry sú vždy rohovej farby. Kresba florentínskeho holuba má veľa spoločného s kresbou morav­ského pštrosa, ale zafarbenie nesiaha tak ďaleko — pri pritisnutí zobáka k hrdlu iba málo presahuje zobák. Od záhlavia sa ťahá oblúkom na hrdlo a končí sa 30—40 mm od koreňa zobáka. Štíty krídel a chvost mi farbisté. Ostatná časť je biela, teda na rozdiel od moravského pštrosa hJ chrbát a 7—9 krajných ručných letiek.Florentínsky holub sa vyskytuje v modrej farbe, s pásmi i bez nich, n jarabý, okrem toho čierny, žltý, červený, striebristý a plavý. Florentínsky holub je slabší letún. Preto treba holubník umiestiť tak, m by sa doň ľahko dostal. Pri hniezdení ľahko rozbíja vajcia, prípadne dlávi mláďatá. Aby sa holuby nerušili a nebili, musia mať dostatok bú­dok a primerane veľkých hniezd.

 Maltézsky holub

Maltézsky holub vznikol v Rakúsku z materiálu dovezeného z Ta­lianska. Dnes je ťažké zistiť, či to bol livornský (Leghorn Runt podľa starých autorov) alebo florentínsky holub, resp. iné plemeno. Isté však je, že aj výberom mohol z nich vzniknúť starý typ maltézskeho holuba s dlhším telom, s krátkym hrubým krkom, nízkymi nohami, hrubou hla­vou a s krátkym hrubým zobákom. Bol to typ holuba na mäsovú pro­dukciu. Začiatkom tohto storočia však chovatelia prestávajú s týmto typom a po zamiešaní francúzskych bagdet do chovov získavajú krásny športový typ, ktorým sa dnešný maltézsky holub vyznačuje. Maltézsky holub sa rozšíril z horného Rakúska do južných Čiech a Ba­vorska a potom cez Nemecko do západnej Európy. Dnes je toto ple­meno známe a chová sa na celom svete. U nás na Slovensku nemá veľa chovateľov; skutočne krásnych typických maltézskych holubov je aj v Če­chách menej. No aj tak sa zdá, že po Juhoslávii a Rakúsku máme naj­bohatší a najlepší materiál na svete. Terajší štandardný typ maltézskeho holuba predstavuje veľkého, vyso­kého holuba s krátkym širokým a hlbokým telom a s neobyčajne dlhým tenkým krkom. Nohy má vysoké a rovné, takže ich výška je primeraná dĺžke krku. Celý holub je akoby pretiahnutý v zvislom smere, pričom telo drží horizontálne. Krátky a na konci úzky akoby pristrihnutý chvost stojí priamo hore, tvoriac s telom pravý uhol. Pri maltézskom holubovi je teda najcharakteristickejší typ, o zachova­nie ktorého musí ísť v prvom rade. Hlava maltézskeho holuba má byť pretiahnutá, málo klenutá, teda nižšia, s úzkym čelom. Z profilu jej obrysová línia tvorí krásny oblúk, ktorý trochu ruší iba zobák. Zobák je stredne dlhý a hrubý. Pri modrých, jarabých a čiernych maltézskych holuboch je sýtočierny, pri ostatných ružovkastý. Nadnozdrie je malé, voskovité. Oči sú hlbšie uložené, dúhovka je živej, červenopomarančovej farby, obočnice sú úzke, pleťové až mäsovočervené. Krk má byť ohnutý mierne dozadu a takmer rovnobežne postavený s chvostom. Tzv. ohryzok v polovici krku sa pokladá za znak čistokrvnosti. Široké nerozdvojené prsia holub drží vysoko. Brucho je guľaté, dobre operené a krátke. Štan­dardné jedince majú krídla krátke, oblúkovité ohnuté a na chvoste mier­ne skrížené. Jednotlivé letky sú tiež krátke a úzke. Krídla v zápästných ohyboch mierne odstávajú od tela. Tvarová bizarnosť maltézskeho holuba je produktom športových ten­dencií a pripravila ho o jeho bývalé úžitkové vlastnosti. Maltézske holuby sa nemajú prekrmovať, pretože tučnejú, stávajú sa nepohyblivými, nestarajú sa o mláďatá, rozbíjajú vajcia a dlávia drobné mláďatá. V tejto súvislosti treba zdôrazniť vhodnú úpravu hniezd, v kto­rých má byť dobrá, mäkká podstielka, najlepšie seno. Maltézske holuby sa vyskytujú v bielej, čiernej, červenej a v žltej farbe, v plavej s hnedými pásmi, v modrej s čiernymi pásmi a v modrej s jarabými štítmi. Okrem jednofarebných variet sa vyskytujú fŕkané a strakaté.

 

  Modenská sliepočka

Je to najmenšie plemeno skupiny sliepočiek, tvarom najviac podobné flnrentínskym holubom. Modenská sliepočka je dlhá 250 mm. Pochádza zo severného Talianska, z Modeny, a je jedným z najstar­ších plemien holubov. V literatúre sa uvádza, že v severnom Taliansku, najmä v Modene, sa chová už asi 2000 rokov. V Modene a inde v severnom Taliansku zastupovalo toto plemeno letúny. Ho­luby mali dlhší, tenký krk, stredne dlhé nohy, dlhý chvost a krídla, značne hrubé prsia. Dnes je to typická sliepočka — krátka, široká, s mierne zdvihnutým chvostom a s krátkymi širokými krídlami . Oči sú  pomarančové, obočnice úzke, ružové pri jasných, tmavšie pri tmavých farebných varietách. Stredne dlhý zobák je ružovkastý alebo čierny, čo opäť závisí od celkového zafarbenia. Toto plemeno je jedným z najbohatšie zafarbených vôbec. Už pro­fesor Malatesta (1876) uvádza viac ako 150 kresbových a fareb­ných variet. Modenské sliepočky sa podľa kresby rozdeľujú do dvoch skupín, na schietti a gazzi (straky). Schietti sú jednofarebné (čierne, modré, striebristé, plavé, žlté, červené, medené, hnedé a biele) alebo štítnaté  s  bielym alebo smotanovým základom a s tmavými, prípadne s dvojakými lomami na každom pierku, s hnedým štítom a s lesklou medenohnedou farbou, s hnedým štítom a dvojakým lemovaním atď. Gazzi majú základnú farbu bielu. Farby majú byť intenzívne s vysokým leskom.

 Viedenská sliepočka

Tieto krásne holuby majú svoj domov v Rakúsku, kde ich odchovali z materiálu dovezeného z Talianska. Boli to florentínske holuby, ktoré chovatelia párili s norimberskými bagdetami a s dnes už takmer vy­hynutým plemenom, s tzv. tureckým holubom. Plemeno, ktoré takto vzniklo, si zachovalo širší typ. Ďalej získalo kresbu a farbu, ktorou sa vyrovná aj najkrajším farebným — okrasným holubom a zdedilo vlast­nosti, ktoré ho stavajú medzi význačné úžitkové plemená. Pre uvedené vlastnosti sa viedenské sliepočky rýchlo šírili za hranice svojej domoviny. Prenikli do južných Čiech i do Bavorska a odtiaľ ďalej do Nemecka. Dnes sú rozšírené po celom svete. U nás sa vyskytujú v Če­chách, na Morave i na Slovensku. Viedenská sliepočka je plemeno mohutných, vysokých holubov, ktoré tvarové stoja medzi okrúhlym typom kinga a hranatým, extrémne prešľachteným tvarom maltézskych holubov. Hmotnosťou patria medzi naj­ťažšie plemená, dosahujúc od 800 do 950 g i viac. Viedenské sliepočky sú plodným plemenom, ktoré odchováva krásne ,ii veľké mláďatá. Chov štandardných viedenských sliepočiek je ťažký a vyžaduje veľkú trpezlivosť i skúsenosť. K uvedeným tvarovým znakom treba ešte pripojiť, že zobák je* dosť dlhý, primerane hrubý a pri všetkých farbách ružovo zafarbený, Pro­filová línia hlavy spolu so zobákom tvorí krásny neprerušený oblúk Hlbšie zasadené a dosť veľké oči s pomarančovočervenou až krvavo červenou dúhovkou, obklopené viacerými obrúčkami hladkých obočníc karmínovej farby, dopĺňajú stavbu a výzdobu hlavy, Perie je husté, pružné, hladké a priliehajúce. Kresbu viedenských sliepočiek je zaujímavá a zložitá. Ťažké je za­chovať  biely, asi 3—5 mm široký pás — chodník na hlave, ktorý rozde­ľuje farebné pole, ťahajúc sa od koreňa zobáka do záhlavia, a veľkú farebnú náprsenku siahajúcu až po prsnú kosť. Farby  viedenskej sliepočky sú neobyčajne intenzívne a svietivo čisté. Vyskytuje sa čierna, modrá s čiernymi pásmi alebo jarabými štítmi a bielymi pásmi, červená, žltá, plavá s červenými pásmi alebo červeno-jarabími štítmi a krémová.