Štruktúrové

 

Ide o umelú skupinku plemien charakterizovanú osobitným tvarom ale­bo postavením peria.

  Anglický parochniak

Anglický parochniak pochádza z Indie a patrí medzi najstaršie plemená.

Do Európy ho dovážali anglický a holandský plavci už od roku 1550. Druhý domov našiel parochniak v v Anglicku a neskôr v Amerike kde urobili z malého holúbka s malou parochňou dnešný typ stredne veľkého, dlhého holuba, ktorý má hlavu úplne alebo čiastočne skrytú v mohutnej perovej ozdobe – parochni. Americkí chovatelia však predĺžili perá parochne natolko, že začali príliš mäknúť a strapatili sa. Nemeckí chovatelia zdôrazňujú najmä pevnú, kompaktnú parochňu, pričom majú námietky proti jej predlžovaniu, ktoré sa potom odráža aj na dĺžke veľkých pier, najmä ručných a kormidlových a vedie k ovisnutým krídlam a privelmi dlhým postavám, s tým niekedy súvisí nízke držanie tela alebo rozšírenie pŕs a vývin ťažkej, nemotornej postavy. Parochniak má vzpriamenú hrdú postavu. Krk je vysoko vztýčený, v hornej časti naklonený miirne dozadu, hlava je trochu prihnutá a vy­soko nesená na vypätom krku Prsia sú úzke, vysoko vypäté a celá postava veľmi jemnej stavby je skôr malá. V jeho štíhlej postave je ušľachtilosť línií spojená s jemnosťou telesnej stavby. Nohy sú nízke.

Najcharakteristickejším znakom je parochňa. Dlhé nepospájané, ale pevné parútky pier obrátené k hlave, krku, prsiam a lopatkám ako mo­hutný dvojitý veniec ovíjajú krk i hlavu, pričom nechávajú na predku oproti prednej časti krku iba úzku štrbinu s rozšíreným otvorom pre hlavu. Na bokoch krku sú mohutné ružice s pravidelným vencom lúčovito postavených pier, ktoré sa spájajú na krku do najmohutnejšej časti pa­rochne — hrivy. Predné časti sa nazývajú reťaze, vrchná časť klobúk. Od bohatosti, pravidelnosti a kompaktnosti parochne závisí úchvatnosť javu týchto nezvyčajných holubov. Parochňa je pri pohľade spredu úzka, prilieha ku krku a hlave, pri pohľade zboku je široká a vysoká, s mäkkými oblými črtami. Parochniak má okrúhle čelo a stredne dlhý biely zobák; pri čiernych sa pripúšťa tmavá sánka. Oči sú perlové. Nerovnakú farbu očí netreba posudzovať tak prísne ako pri iných plemenách.

Parochniaky sú jednofarebné, biele, izabelové, žlté, striebristé, fŕkané a v kresbe mníchov. Parochniaky s kresbou mníchov majú bielu hlavu, začínajúc od kútika úst cez polovicu oka do záhlavia, ďalej majú 6 7 bielych ručných letiek a biely chvost aj s podchvostovými krovkami (krídla a chvost sú primerane dlhé). Fŕkané parochniaky sú červenoplavč, izabelové, žlté, striebristé, perlové, ďalej matnomodrej, modrei, červe­nej a čiernej farby; v mníšei kresbe sa vyskytujú žlté, striebristé, čer­vené, čierne, modré a modré jarabé. Po druhej svetovej vojne importovali k nám veľa parochniakov z Ame­riky. Vynikali veľkosťou parochní, no ich perie bolo priveľmi mäkké, preto mali parochne často rozstrapatené.

 

Anglický pávik

Je to veľmi staré plemeno, ktoré pochádza zo severovýchodnej Indie Do Európy ho doviezli pred viac ako 300 rokmi. Prvými krajinami, v ktorých sa anglické páviky začali chovať, bolo Holandsko a Anglicko. Potom s;i šírili do celej Európy jednak námornými cestami, jednak po pevnine. Zaujímavý opis týchto holubov podáva Dr. Georg H o r s t z roku 1809 (podľa J uhre Kockela 1952). Najprv sa zaoberá chvostom pávíkov, ktorý sa skladá najviac z 26 pier, potom prechádza na zafarbenie holuba a napokon píše o jeho lete. „Holuby vyletia do takej výšky ako Škovránky, plieskajúc tuho krídlami a občas sa prehadzujúc ako kotrmeliaky. Tento holub sa síce ľahko usadzuje (privyká), ale často býva pri svojom vysokom lete a ľahkosti tela, najmä za nepriaznivého počasia, vetrom zaháňaný. Inak sú veľmi plodné“. Za 300 rokov sa anglický pávik veľmi zmenil, pretože dnes je takmer výlučne voliérovým holubom a mi­nimálne lieta. 

Pávik dostal meno podľa chvosta, v ktorom je veľa (32—42) širokých kormidlových pier, v predkoncovej a koncovej časti akoby s rozstrapa­tenými zástavicami (nazývanými veľmi nevhodne účesom); holub ho pri podráždení stavia kolmo k telu a vejárovite ho roztvára. Pritom čo naj­viac vypína prsia a krk zakláňa dozadu na telo, takže sa záhlavím do­týka vrchných chvostových kroviek. Hlavu však drží zdvihnutú a zobá­čik si kladie na krk, ktorým prebiehajú záchvevy končiace sa na hlave. Okrem toho čo najviac napína krátke nôžky, pričom sa stavia len na prsty, a krídla drží pod krajnými kormidlovými perami vejára. Tým pri­pomína páva, ktorý podobným spôsobom rozťahuje ozdobné nadchvostové krovky podopierané zospodu hrdzavohnedými kormidlovými perami. Efekt roztiahnutého chvosta chovatelia ešte zväčšili kombináciami farieb; dochovali biele holuby s farebným chvostom alebo farebné s bielym chvostom.

Pri chove pávikov sa teda kladie najäčší dôraz  na znaky, ktoré s touto osobitosťou holubov súvisia. Chvost je bohatý na kormidlové perá; ak je pávik pokojný, chvost je veľmi klenutý, podobný polovici  plášťa  málo rozšíreného kužela, a krajnými perami sa takmer dotýka zeme. Zástavice na koncoch kormidlových pier nemajú byť porušené viac než 30 mm, pretože znehodnocujú chvost. Jednotlivé kormidlové perá majú byť veľmi široké. Správne postavenie chvosta do vejára veľmi závisí od chvosto­vých kroviek. Vrchné chvostové krovky, ktoré nazývame hlavničkou (pretože holub sa o ne opiera záhlavím), majú byť čím bohatšie a dlhšie, aby zadržali ťažké kormidlové perá v kolmej polohe a nedovolili im pre­vrátiť sa na hlavu holuba. Spodné chvostové krovky, na ktoré sa kladú tie isté požiadavky, majú byť husté a dlhé, aby vládali postaviť chvost. Ináč je veľmi dôležitý postoj holuba, ktorý bezprostredne súvisí s vývinom chvosta.

Krk pávikov je jemný, krásne prehnutý, taký dlhý ako chrbát, takže hlava dosahuje práve na hlavničku. Hlava je jemná, malá a hladká, veľmi podobná hlave letúnov, s ktorými pávik pôvodom veľmi úzko súvisí. (Domnievame sa, že ide priamo o jedno plemeno letúnov, zmenené prí­lišnou kultiváciou určitých znakov. Väčší počet kormidlových pier, ako aj čiastočne klenuto p stavené chvosty poznáme pri viacerých plemenách letúnov.) Zobák je stredne dlhý, jemný, ružovkastý pri všetkých farbách, okrem čiernej a modrej, pri ktorých je čierny. Oči sú perlové, iba pri bie­lych pávikoch a kresbách s bielou hlavou sú ľadníkové. Obočnica je jasnosivá. Páviky sú menšie holúbky veľmi husto a hladko operené. Sú bielej, žltej, červenej, čiernej a modrej farby. Modré majú pásy alebo jarabé štíty. V tých istých farbách sa vyskytujú aj bielochvosté a biele s fareb­ným chvostom. Ďalej poznáme biele s farebnými štítmi krídel a bielohroté. Farby majú byť sýte a lesklé.

Brčkáň

Pôvod brčkáňa nie je známy. Niektorí autori uvádzaiú Áziu alebo juho­východnú Európu, iní Prednú Áziu. Od 17. storočia sa spomína jeho vý­skyt v Európe. Na jeho zošľachtení (pôvodné brčkáne nemali štruktúru pier takú istú ako dnes) sa zúčastnili chovatelia z viacerých krajín. Brčkáne sa podobajú  obyčajným domácim holubom, no je v nich čosi ušľachtilé, jemné. Pomerne široké, krátke telo postavené na drobných, slabo operených alebo papučkatých nohách tento dojem ešte zväčšuje. Hava je spravidla hladká, bez chochlíka, iba bielofarebná varieta má občas polovencovitý chochlík. Profilová línia hlavy je trochu nižšia a tvori pretiahnutý oblúk. Čelo je stredne vysoké; biele variety ho majú nižšie ako ostatné, s čím súvisí oblosť temennej čiary. Nadnozdrie je malé, bielo poprášené, čeľusť je na konci zahnutá. Oči všetkých farebných variet, aj bielej, sú pomarančové, obočnice úzke, jemné, sivobiele. Telo nie je natoľko široké, ako sa zdá pre brčkavé perie na štítoch krídel.

Prsia sú však dosť široké a pekne klenuté. Štíty krídel pokrýva mäkké perie, ktoré sa v koncovej časti zakrúca (porovnaj s kormidlovými perami na chvoste káčera), takže vytvára úplnú obrúčku. Pierka, ktoré sú len čiastočne ohnuté, sa pokladajú za chybu; vyvolávajú totiž dojem strapatosti holuba a nie estetickej kučeravosti. Aj končeky parútok ručných letiek na voľnej časti zloženého krídla sú voľné a poskrúcané. Brčkáne sa vyskytujú v bielej a čiernej farbe, ktoré majú byť intenzív­ne. Biele nesmú byť žltkasté, čierne majú mať vysoký zelený lesk. Sivky sa vyskytujú v červenej, modrej a v žltej farbe. Od obyčajných jednofarebných brčkáňov sa líšia tým, že ich základná farba na hlave a na tele je bledšia a má sivastý nádych, ktorý vyvolávajú jasnejšie alebo biele čiastočky a okraje na jednotlivých perách. Najvýraznejšie je zafar­bený krk. Pri modrých varietach je čierny pás aj pred koncom chvosta, červené a žlté majú bledé letky a chvost.