Poštový holub

O používaní týchto holubov na nosenie správ sú záznamy už u starých Egypťanov, t. j. 3000 rokov pred našim letopočtom. Tak isto starý je tento spôsob v Číne.

   Podľa Anakreonta Gréci používali holuby ako roznášačov správ už v 16. storočí pred naším letopočtom. O „skutočných poštových holuboch možno hovoriť  až v 11. storočí n. 1. Vtedy sa s nimi stretli križiaci, ktorí išli do Palestíny. Potom sú správy o poštovej službe holubov z 12. a 13. storočia, keď bagdadskí kalifovia zaviedli holubiu poštu. Z 15. storočia sú o nich správy z Egypta, kde tak isto zaviedli ho­lubiu poštu, ktorá trvala až do 19. storočia. O poštových službách holubov v Európe sa zachovala správa zo 16. storočia, keď ich použili Holanďania za vojny so Španielmi. Klasickou krajinou chovu poštových holubov sa stalo Belgicko, odkiaľ sa začiatkom 19. storočia rozšírili do Francúzska a do Nemecka. V  minulosti sa izolovaným, chovom poštových holubov v jednotlivých mestách, najmä v Belgicku, vytvárali kmene čiže podplemená, ktoré sa vyznačovali odchylnými znakmi. Takto boli známe antverpské, liéžske a ešte mnohé iné kmene. Antverpské z nich boli najväčšie a najdlhšie, zatiaľ čo liéžske sa vyznačovali krátkou a menšou postavou. Aj v dĺžke zobáka boli rozdiely. Neskôr sa ustálením znakov poštových holubov tieto rozdiely zlikvidovali. Jednotlivé kmene belgických a francúzskych chovov si však zachovali dodnes niektoré charakteristické znaky. Chov poštových holubov má význam vtedy, keď sa holuby v chove cvičia. Vernosť k domovu treba upevniť chovnými podmienkami.

Poštové holuby musia dokonale poznať okolie svojho bydliska, preto im treba umožniť denne lietať okolo holubníka. Aby poznali širšie okolie holubníka, chovateľ ich odnáša resp. posiela do menších vzdialeností, od­kiaľ priletujú rovno domov. Smer zásielok sa má meniť. Holuby sa po­stupne posielajú ďalej až do vzdialenosti niekoľko 100 km. Pri vypustení (treba ich vypúšťať v ranných hodinách) sa  niektoré jedince odrazia hneď od kŕdľa, lietajú poplašene sem a tam a potom si rýchlo sadajú. Kŕdeľ sa však zdvihne do výšky, krúži nad miestom vy­pustenia a čím je vyššie, tým krúži v širších kruhoch. Potom sa pustí ur­čitým smerom.

Rýchlosť príletu domov závisí od mnohých fyzikálnych i biologických faktorov, a to od priaznivého smeru vetra, polohy, prúdenia vzduchu smerom k zemi alebo jeho stúpania do výšok. Holub podlieha niektorým vplyvom oveľa viac ako napríklad lietadlo. Má určitú svalovú silu, ktorá je síce dostatočná na prekonávanie ťažkostí spojených s letom, ale nie na dlhotrvajúci namáhavý let vo vetre alebo cez iné vzdušné prekážky. Potom vyčerpaný sadá, skrýva sa a pod. Pri predlžovaní cesty holub po­trebuje aj potravu a vodu. Pri zosadnutí sa vystavuje nebezpečenstvu napadnutia dravcami, lasicou i blúdivou mačkou alebo postrelenia horli­vými poľovníkmi. Z dravcov je pre lietajúceho holuba normálne nebezpeč­ný len sokol, ale za zvláštnych okolností aj jastrab a pod.

Ďalej treba uviesť, že počas pŕchnutia (po vypadnutí prvej ručnej letky) sa holuby nemajú posielať na preteky a treba obmedziť aj ich tréning. Samice, ktoré sa posielajú na cvičenie a preteky, nesmú byť vyčerpané príliš častým hniezdením a odchovávaním holúbät. Prirodzený počet hniezdení, ktorý organizmus holubice nevyčerpá, ba naopak, udrží v pl­nej sile, je 2—3 razy do roka.

Poštové holuby majú dosť charakteristickú hlavu. Stredne dlhý, hrubý, klinovitý a tupý zobák, s veľmi vyvinutým, ale hladkým nadnozdrím tvorí s hlavou široký, nerušený, súvislý oblúk až do záhlavia. Čelusť a sánka majú byť približne rovnako hrubé a dobre priliehať na seba. Zobák je rohovočiernej farby, pri jasných farbách svetlý. Oči sú velké, bystré, ohnivého pohľadu, pomarančovočervené, s tmavosivou až pleťovou obočnicou. Obočnica je všade dookola rovnako široká a hladká. Nohy sú hrubé, neoperené. Poštové holuby sa vyskytujú vo všetkých farbách a kresbách známych u holubov.