Bratia Janssenovci - legenda svetového holubárstva

Arendonk, malé mestečko v Belgickej provincii De Kempen sa stalo svetoznámym pre tisíce nadšených holubárov. A pravdepodobne, toto mestečko je známe aj pre niektorých nadšencov cyklistiky, ktorí sa pamätajú na troj-násobného majstra sveta v cyklistike Rika van Steenbergena, ktorého veľkými fanúšikmi boli práve bratia Janssenovci. Všetci ale vieme, aký je rozdiel byť svetovo presláveným majstrom v cyklistike a byť svetovo presláveným majstrom v holubárstve. Len málo holubárov si zapamätá meno Rik van Steenbergen, ale po generácie si budeme pamätať meno rodiny Janssenovcov.


Janssenovci sa nezapísali do histórie holubárstva len pre ich fenomenálne výsledky v pretekoch, ale predovšetkým úspechmi na holubníkoch iných chovateľov, ktorí mali to šťastie a získali niektoré holuby zo slávnych línií Janssenovcov. Holuby Janssenovcov nájdete v holubníkoch po celom svete a podieľali sa na vzniku mnohých moderných, slávnych a úspešných krvných línií iných chovateľov. Vďaka mnohým priateľom som mal možnosť navštíviť bratov Janssenovcov mnoho krát a tak mohol vzniknúť tento exkluzívny článok.

Ako to všetko začalo


Všetko sa začalo v roku 1872, keď sa narodil Henri Janssen. On je zakladateľom línie holubov Janssen. Prvé holuby mal Henri v roku 1886. V tom čase bol známejší pod menom Driekske De Paauw. Henri sa oženil s Paulínou, ktorá sa narodila v roku 1877. Obaja pracovali ťažko a intenzívne celý ich život. Z ich manželstva bolo splodených 9 detí, 7 chlapcov a 2 dievčatá. Boli pomenovaní: Fons, Frans, Jef, Vic, Irma, Adriaan, Charel, Maria a Louis.

Henri bol jeden zo zakladeteľov holubárskej organizácie v mestečku Arendonk. Bol to jeden špičkový pretekár hneď od svojho počiatku pretekania. V období od roku 1908 – 1914 mal okrem iných aj špičkové holuba, Eso „Het Blauwtje“, ktorý mal 20 prvých cien. Už v tomto čase vyhral mnoho bicyklov a veľa vecných cien.

Henri bol tichý muž, ktorý miloval prírodu a všetko čo sa týkalo holubov, muselo byť v súlade s prírodou. Práve pre toto, bol veľkým odporcom zimného párenia a taktiež vdovského systému pretekania. Všetky tieto hókusy-pókusy ho veľmi hnevali. S nesčetnou dávkou starostlivosti a lásky, využívajúc jeho skúsenosti a pomoc rodinných príslušníkov, dospel vo svojom chove k vytvoreniu vlastnej línie holubov.

Všetky deti museli pomáhať a podieľať sa na koníčku svojho otca. Napríklad, čistenie holubníkov mali na starosti dievčatá, ale aj chlapci. Henri zomrel v roku 1947. Jeho žena Paulína bola teda hlavou rodiny až do svojej smrti v roku 1967. Všetci ju poznali pre jej láskavosť a deti ju nesmierne milovali.

Henri, ako som už spomínal skôr, bol prísny zástanca prirodzeného systému a len pre zaujímavosť, chlapci urobili sekciu pre vdovcov, no táto sekcia sa nikdy nepoužila, kým bol Henri živý. Henri mal veľké obavy, že ak bude pretekať len vdovcov, utrpí kvalita jeho chovu práve preto, že nebude možné testovať v pretekoch holubice. A ako vieme z minulosti, veľa úspešných pretekárov boli práve holubice.

Po smrti Henriho, synovia sa rozhodli, že v práci svojho otca budú pokračovať. V tom čase už niektoré deti mali vlastné rodiny. Tí, ktorí zostali doma, si rozdelili prácu okolo domu a holubov. Adriaan sa staral o mladé holuby a výletky, Louis mal na starosti chovné páry, Jeff bol zodpovedný za košovanie a čistenie chovných budníkov, staral sa o hodiny a navyše, mal na starosti psa. Mama Paulína a dcéra Irma sa starali o domácnosť a o návštevy. 

Nakoniec sa rodina dohodla na tom, že Charel si zoberie na starosť vdovcov. Áno, čítate správne! Po smrti ich otca, synovia začali skúšať veľmi opatrne pretekanie s vdovcami. Najskôr zaradili do systému len 4 holubov. Boli to „Oude Donkere“, „Oude Lichte“, „Rode“ a „Lichte Vos“. Nezabudli však na múdre slová svojho otca. S veľkou istotou dbali na to, aby prirodzený chov bol vždy prioritou.

Dom na Schoolstraat číslo 6 v Arendonku


Tí, ktorí navštívili rezidenciu Janssenovcov po prvý krát, boli asi trochu prekvapení. Dalo by sa očakávať, že superhviezdy ich formátu budú mať luxusnú vilu. Ale opak je pravdou. Janssenovci mali skromný, ale zato útulný dom, kde všetko malo svoje miesto a všade bolo čisto a príjemne, aj keď dom bol postavený ešte pred II. Svetovou vojnou. 


A ako je zvykom v Arendonku, vchod do domu nie je z prednej strany domu, ale zo zadnej časti. Bratia Janssenovci boli a sú (žije už iba Louis) pevne nohami na zemi, čestní a verní zásadám v duchu ktorých boli vychovaní. Toto boli ľudia, ktorí pracovali vo fabrike na výrobu cigár až do odchodu na dôchodok. Doma majú až do dnešných dní všetko pekne usporiadané, fotografie rodičov, bratov a sestier. Majú aj malého, ale zato zúrivého psa, ktorý šteká vždy, keď sa niekto pokúša vojsť na dvor za domom. 


Na dvore za domom vám neušla pozornosti studňa a veľká hruška. Práve z tejto studne sa plnili denne napájačky slávnych holubov. Pohostinnosť Janssenovcov je všeobecne známa a Janssenovci si veľmi cenia dochvíľnosť. Každý, kto ide na návštevu musí byť presný, mať rešpekt k dennému rozvrhu Janssenovcov a toto platí aj pri návšteve kráľa Belgicka (napr.). 

Holubníky


Na prekvapenie, holubníky sa nachádzajú priamo, aj keď v malom, v ich dome. Všetko má svoje miesto a každý priestor je vhodne využívaný. Nepoužívajú žiadne drahé konštrukcie ani najmodernejšie materiály. Všetko je tak, ako to bolo veľa rokov dozadu, okrem drahého a veľmi spoľahlivého systému ochrany. Charel sa netajil sklamaním, že je potrebné ho v tomto storočí používať. 


Na povale sú vybudované 4 oddelenia. Oddelenie mladých a chovných je pod dvomi oddeleniami pre vdovcov. Hneď, ako vstúpite do holubníkov spozorujete, aké je tam ticho. Všetky výlety sú orientované na juho-západ. Na dvore sú ešte 2 holubníky. Jeden sa volá „De Ren“ a tam sú umiestnené staršie chovné holuby a tam sa aj pária a chovajú mladé. Druhý je vybudovaný s voliérou, kde sú umiestnené holubice-vdovy. Treba si všimnúť, že všetky oddelenia pre pretekárov sú umiestnené priamo pod škridlami, bez akých-koľvek izolácií a pod.


Veľa škridlí je nahradených sklenenými, aby do holubníka prenikalo čo najviac denného svetla. Holubníky sú mimoriadne vzdušné a predovšetkým suché. Veľa krát sa stalo, že bratia museli vynášať nafúkaný sneh z jednotlivých oddelení. Využíva sa vždy maximum vzduchu, ktorý preniká do holubníka a nikdy sa neredukuje. 

Jednotlivé sekcie zostávajú rovnako otvorené, či je deň a či noc, alebo je zima či leto. Najdôležitejšie je udržiavanie čistoty v holubníkoch. Ak sa čistota udržiava systematicky a robí sa to s maximálnou precíznosťou, nie je až také ťažké, udržiavať holuby v dobrom zdravotnom stave. Vždy, keď prídete do holubníka, je tam tak čisto, ako len môže byť. Bratia Janssenovci majú zvyk, pred každou návštevou čistiť holubníky. A to bez rozdielu, koľko návštev v ten či onen deň príde. Raz ročne, u Janssenovcov je „veľké“ upratovanie, Všetko je poumývané vodou a aktívnym chlórom (Chloramín) a steny sú opäť, ako každý rok, natreté bielou farbou.

Chovné holuby Janssenovcov


Po návšteve holubníkov sme sa pohodlne usadili do známych kresiel, popíjali sme limonádu a bratia Janssenovci sa rozhovorili viac o svojej rodine a holuboch:

The "Oude Vos"
V roku 1919, Fons dostal modrého holuba od holubára, ktorý sa volal Ceulemans z mestečka Berlaar. Tento holubár bol v tomto čase v dôchodkovom veku. Výletky po tomto holubovi preukázali veľmi dobrú kvalitu a v pretekoch leteli špicu. Malý Louis, v tom čase začínajúci holubár, dostal tohto holuba „Oude Vos“, ktorý bol v tomto čase 3 krát starší, ako bol Louis. Mal už 19 rokov.

Louis urobil sám, svojimi rukami hniezdny budník a umiestnil ho nad latrínu, ktorá bola na dvore. "Oude Vos" bol v tomto budníku „spokojný“ a Louis sa začal obzerať po vhodnej holubici. Dostal k dispozícii holubicu "Jong Voske", ktorá mala už 2 prvé ceny. Tejto holubici sa holub Louisa veľmi páčil a tak sa Louis rozhodol, že holubicu umiestni do jeho prvého „holubníka“ na latrínou. Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo holubicu vložiť do budníka k holubovi. Po niekoľkých hodinách sa išiel pozrieť na holuby. Na jeho veľké prekvapenie, holubovi sa holubica vôbec neľúbila a dobil ju do hlavy tak, že holubica bola celá od krvi. Viete si predstaviť, ako sa zvyšok rodiny na Louisa hneval. 


Približne v tomto čase sa Fons Janssen spriatelil s pánom Schoetersom z mestečka Herenthout, a neskôr dostal pre svoj holubník holubicu "Oude Duifke van '25".

The "Tamme" 
V roku 1920, obaja, Adriaan a Charel boli zanietenými holubármi. Mali k dispozícii malé oddelenia, ktoré porobili zo starého kurína. Náš Jaan mal svoju holubicu "Tamme", ktorá vždy sedela na plote. Jaanovi stačilo len položiť ruku na plot a "De Tamme" okamžite preletela na jeho ruku.

The "Lichte" 
Po zasadnutí domácej rady, dohodli sa všetci, že napária "Tamme" na "Schoon Voske" od Charela. Vychoval z tohoto párenia dve mláďatá, svetlé kapraté s perlovými očami. Najstarší brat Frans sa na holuby pozrel a evidentne sa mu zapáčili. Ponúkol za ne mladšiemu bratovi 5 Belgických frankov (asi 25 centov). Fons ale videl, že ponuka Fransa rozosmutnela tvár Charela a preto ponúkol za výletky Charelovi 30 frankov. 

Fons si tieto holuby zobral na svoj holubník do mesta Baarle-Hertog a slávil s nimi veľké úspechy. Jedného po čase stratil v pretekoch, ale druhý holub sa stal skutočným superchovným. Tento holub vyhral 9 krát 1. cenu. Najskôr si všetci v rodine mysleli, že Fons chce iba potešiť Charela, ale keď priniesol výsledkovú listinu, dokázal výnimočnosť tohoto holuba. Charel bol na seba taký pyšný, ako len mladý holubár môže byť. A preto, že Fons bol muž na pravom mieste, vrátil holuba svojmu mladšiemu bratovi Charelovi. Keď bratia holuba usadili na holubník, začali s ním pretekať.

Jedného dňa"Lichte" bol opäť nakošovaný, lebo Adriaan bol presvedčený, že holub je v životnej forme. V tú nedeľu, pretek bol odložený pre zlé počasie a bol pustený až druhý deň. Fons sa rozhodol, že príde do rodičovského domu a bude spolu s bratmi sledovať dolet, lebo bol silný protivietor a to bolo, podľa neho, najlepšie počasie pre „Lichte“. V ten deň, podľa Fonsa, holuby leteli pretek oveľa dlhšie, ako to bolo zvykom. Keď videl Fons, že bratia nakonštatovali prvé holuby, povedal si, že ani jeden z jeho chovu ešte nepriletel a bol dosť rozladený. Bratia sa začali smiať. „Milý bratku, asi nevieš veľa o holuboch, keby si chodil načas, vedel by si, že „Lichte“ je už dávno doma a predbehol všetkých o desať minút!!!“ V ten deň „lichte“ bezkonkurenčne vyhral pretek.


V zime toho roku postavili susedia novú stenu. Mama Paulína zrazu zbadala, ako z ničoho nič sa zrútilo celé lešenie a zbadala, že nejaký holub vyletel z trosiek a odletel nevedno kam. Večer bola celá rodina v pohotovosti. „Lichte“ bol preč!!! Charel dokumentoval, že ešte o 16,00 hod. „Lichte“ sedel na hniezde. Mama im vyrozprávala, čo videla a zavládol veľký smútok. Po 2 rokoch sa „Lichte“ vrátil, ale jeho rodová obrúčka chýbala. Najskôr ho niekto chytil a zaradil do chovu. Po čase, keď si myslel, že holub je usadený, holuba vypustil a „Lichte“ si našiel cestu domov. Taktiež "Blinde" brata Fransa, 100% sestra „Lichte“ dosahovala fenomenálne výsledky.

The "Schalieblauw" x "Blauw Duif" 
Ako som už spomínal, Fons sa začal priateliť s výrobcom piva pánom Schoetersom z Berlaaru. Jedného dňa sa vybrali s bratom Adriaanom do mestečka Herenthout, kde býval priateľ p. Schoetersa p. Goossens. "Čo Vám to tam sedí?" Adriaan sa opýtal a ukázal na starú králikáreň kde sedel holub so špinavým chvostom a starým perím. Bratia holuba prehliadli a zistili, že sa jedná o neskoráka, ktorý mal stále neprepadané 3 letky. 

Opýtali sa, či je tento holub na predaj. Pán Schoeters sa pousmial a povedal, že takýto holub nieje hoden ani plesnivej kukurice. Tak či onak, bratia holuba kúpili a vrátili sa domov. Keď holub preperil, vyzeral celkom inak a bol aj pekne vystavaný. "Schalieblauw" vyzeral ako znovuzrodený. Na neskoršej aukcii p. Schoetersa kúpil Fons ešte niekoľko holubov a medzi nimi aj modrú holubicu s červeným krúžkom v oku. Táto holubica pretekala s dobrými výsledkami a okrem iných víťazstiev vyhrala aj Noyon a Orleans. Túto holubicu spárili s "Schalieblauw". Bol to extrémne dobrý pár. Výletky po tomto páre boli väčšinou svetlé kapraté a mali perlové oči, ako „Oude Grote“ a „Jonge Witoger“. Bratia mi povedali, že výletky mali dobrú stavbu tela, hodvábne perie a veľmi pevný charakter.

"Jonge Witoger" x "Dcéra van De Aap" 
Neskôr, Fons získal dcéru po slávnom holubovi „Aap“ od p. Schoetersa. Bola napárená na „Jonge Witoger“. Prvé mladé z tohoto spojenia neukázali žiadnu kvalitu. Jedno mladé sa stratilo zo strechy a druhé bolo stratené pri tréningových letoch. Avšak mladé z ďalších hniezdení sa prejavili veľmi dobrými kvalitami. Všetky boli výborne vystavané, kapraté holuby s perlovo-sfarbenými očami. Ich pretekárske a predovšetkým chovné kvality boli rozhodujúcim kritériom.

Novodobé holuby Janssenovcov sú vo väčšine prípadov potomkovia týchto holubov. Boli napárené na „Vossen“, na tie od Luisa „Oude Vos“, a tiež na „Vos van 26“, ktorý bol stále ešte direct od p. Ceulemansa.

"Wonder Voske van '45" 
Jeden z najslávnejších základných holubov. Táto holubica bola predovšetkým známa nespočetnými víťazstvami. Bola takmer neporaziteľná! Bola dcéra „Vos van 39“ a dcéra páru „Schalieblauw“ x „Blauw Duif“.

"Bange van '51" 
Tento holub bol mladým po dobre známom „Vossenline“. Jeho otec bol „Vos van 49“. Jeho meno „Bange“ nebolo odvodené od toho, že by bol azda plachý, ale od jeho zlozvyku. Keď sa vrátil domov z preteku, zvykol posedieť niekoľko minút na okraji sputniku a rozhliadal sa po okolí.

„Bange van 51“ bol jeden z kľúčových holubov Janssenovcov, z ktorého pochádzajú holuby úspešné v budúcich rokoch, ako boli "De Scherpen", „Oude Merckx, "019", "Jonge Merckx", a "Geeloger".

"Halve Fabry" 
Jedného dňa, Luis spomína, prišiel p. Viktor Fabry k nim domov kúpiť holuby. Holub, ktorého si vybral sa volal „De Trage“, syn „De Witogera“. Pán Fábry chcel spáriť tohoto holuba „De Trage“ s jeho holubicou, ktorá bola dcérou slávneho holuba „Portois“, ktorý bol synom holubice „Princese“ a to bola holubica direkt od van den Boscha. 

Aby bol OBCHOD dokonalý, sľúbil Janssenovcom jeden výletok z tohoto páru. Niečo po vyše roku, v kuchyni bola krabica a v krabici bol mladý holub. Po čase si spomenuli bratia na sľub p. Fábryho, ktorý im dal. Bol to celkom obyčajný holub a nemal nič mimoriadne. Po niekoľkých tréningových letoch sa bratia dohodli, že holuba nasadia na pretek z Quievrain (100 km). Počasie nebolo práve najlepšie a keď sa všetky holuby vrátili domov, „Halve Fabry“ chýbal. 


Po niekoľkých hodinách ho bratia našli za domom a mal hrvoľ plný zrna, ktoré si nazbieral na poli. "De Halve Fabry" mal víťazstvo ako mláďa, ale nič špeciálne. Počas roka sa zmenil fyzicky, preperil a mal všetky atribúty stať sa dobrým holubom. Bratia sa zhodli na tom, že ho nechajú do ďalšej sezóny. V ďalšej sezóne sa umiestnil 3x za sebou, najlepšie bol 5-ty. 

V ďalšom preteku nepriletel ani v percentách. Bolo rozhodnuté! Ďalší pretek zostane „Halve Fabry“ doma. V stredu jeden tréningový let a potom do koša na pretek. „Halve Fabry“ vyhral! Skôr, ako sa však dostal do chovného oddelenia, musel vyhrať ešte 4 preteky. Ako chovný holub bol však ešte lepší. Jeho potomkovia boli napárení na ich kmeňové holuby.

Louis a Charel boli skromní ľudia a deklarovali, že mali v tomto prípade veľa šťastia. Áno, musíme priznať, že výnimočných holubov je málo a sú zriedkavé. Tak alebo onak, musíme tiež povedať, že bratia Janssenovci toto šťastie cieľavedomo usmerňovali. Nikdy neboli spokojní s ničím, len s tým najlepším a preto dosiahli toho, čoho dosiahli.

Chovná sezóna


Pred tým, ako sa pustíme do tejto, dôležitej časti holubárstva, opýtali sme sa bratov Janssenovcov, čo oni považujú za najdôležitejšie znaky „dobrého“ holuba. Povedali, že medzi najdôležitejšie znaky patrí:

  • Harmónia holuba

  • Silný chrbát

  • Kvalitné, hodvábne perie

  • Silný dýchací trakt

  • Iskristé oko

  • Kratší chvost

  • Letky nie príliš široké

  • Posledné 3 letky, pokiaľ možno, rovnakej dĺžky

  • Úzky chvost

  • Extra dôležitá je vitalita a odvaha holuba


Naša ďalšia otázka bola, ako to robili v chove, že zvyšovali pravdepodobnosť odchovu holubov s týmito vlastnosťami. Louis a Charles nám povedali:

"V prvom rade sú to výborné výkony holuba a potom jeho rodokmeň. Radi používame aj vkrevňovanie. Bratranec so sesternicou nám dávalo najlepšie výsledky. Ďalšie veci, ktoré sme nikdy nerobili sú napr.: nikdy nepáriť dvoch veľkých holubov, inak dostanete „kurence“, nikdy nepáriť dvoch malých jedincov, nikdy nepáriť dvoch jedincov so širokým chvostom. Taktiež, nikdy nepárime dvoch holubov so svetlým okom."

Príprave chovného plánu predchádzali dlhé konverzácie, špeciálne počas dlhých, zimných večerov. Holuby obyčajne mali obsadené ich stabilné budníky. Keď holubica bola výnimočná v pretekoch, taktiež si mohla držať svoj budník. Hneď po tom, ako holub kŕmi svoje mladé a začne prejavovať znaky opätovného párenia, bratia vkladajú do budníka ďalšie hniezdo. Hniezdnym materiálom boli vždy tabakové kostrnky.

Po spárení po prvý krát, páry sú vypúšťané z budníkov jeden po druhom. Na večer sú opäť zavreté v budníkoch, aby sa obmedzili bitky a poškodenie nanesených vajec. Po tom, ako naniesli vajcia všetky páry, majú možnosť voľného pohybu (otvorený holubník).

Počas prvých dní chovnej sezóny bratia v chovnom holubníku trávili veľmi veľa času, aby mali všetko pod kontrolou, keby boli problémy. Bratia boli vždy veľmi zvedaví, akej farby bude perie holubov z ich párení. U bratov bola vždy veľká variabilita v sfarbení. Boli tmavé aj svetlé kapraté holuby, modré, schalie, červené a sem tam aj nejaký ten koncák.

Na moju otázku, či biele letky sú znakom kvalitného pretekára, bratia sa začali smiať. „Ty by si mal vedieť lepšie, že dobré aj zlé holuby sú vo všetkých farebných rázoch“, bola ich odpoveď. Je len na nás, ktoré sa nám viac páčia.

Pokiaľ ide o líniu „Vossen“ tie musia byť červené. Nemajú však radi strieborné (plavé) holuby, nakoľko len výnimočne sa nájdu medzi nimi dobré holuby.

Párenie sa robí v holubníku u Janssenovcov následovne:
- Január 8 - 8 chovných párov
- Január 22 - 13 chovných párov
- Február 12 - 14 párov vo vdovskom systéme

Spolu majú bratia Janssenovci 35 chovných párov. Páry zostávajú spolu takmer 9 mesiacov a počas sezóny nikdy nemenia partnerov. Na konci októbra sa rozdelia holuby od holubíc.

Kŕmenie


Kŕmenie holubov je zo všetkého najdôležitejšia časť chovu. Väčšina chovateľov dáva holubom zbytočne veľa krmiva. Je absolútne nevyhnutné kŕmiť holuby tak, aby stále mali rovnakú a ideálnu hmotnosť. Rozpis kŕmenia pre krátke a stredné trate vyzerá následovne: 

Pondelok a Utorok – veľmi diétne kŕmenie
od Stredy postupné pridávanie energetického krmiva
Sobota – ráno len drobné semená

Charel dodáva jednu dobrú radu. Treba si byť istý, že v čase košovania holuby nemajú príliš plné hrvoly, lebo inak sú veľmi smädné v košoch. Bratia Janssenovci miešajú krmivá sami. Majú len jednotlivé komponenty, v rôznych vreciach a v rôznych nádobách, ktoré majú uskladnené na povale. 

Denne ich prehrabú paličkou, čím ich prevzdušnia. Čas kŕmenia je prispôsobený ročnému obdobiu. Podľa Janssenovcov nieje dôležité, či kŕmite počas denného alebo umelého svetla. Je však dôležité, aby sme sa snažili držať sa prírody čo najviac. Najdôležitejšie však je, že holuby sú kŕmené vždy v rovnakom čase.


Zimná zmes Janssenovcov sa skladá z: 31% kukurica, 38% jačmeň, 15% pšenica, a 15% fazuľovín;
Letná zmes: 30% kukurica, 25% Anglický hrach, 27% pšenica, 13% jačmeň a 5% fazuľovín;

Špeciálne veci


Studňa, ako ste čítali, je tajnou zbraňou pre holuby. Holuby vždy dostávajú túto vodu a raz týždenne dostávajú vodu aj na kúpanie. Do vody na kúpanie je vždy pridaná polievková lyžica soli. Zo začiatku pridávali do pitnej vody Aviol, ale neskôr od tohoto upustili. Počas celého roka holuby dostávajú do vody v nedeľu med. 

Raz týždenne dostávajú holuby najemno nastrúhanú mrkvu. Inú zeleninu Janssenovci holubom nikdy nedávali. V každom oddelení sú gritníky s vitaminerálnym mixom a grit s primiešanou soľou, ktorý holuby môžu konzumovať podľa vlastnej potreby. V deň košovania však nepodávajú holubí kameň, nakoľko tento holuby smädí.

Chovné holuby


Chovné holuby vypúšťajú na prelet 3 krát denne: 7.30, 12.00 a 17.00. Toto robia preto, aby holuby aj holubice mali možnosť sa preletieť. V minulosti mohli chovné holuby lietať volne počas celého dňa, aj v týchto časoch je na poliach veľa pesticídov, ktoré môžu ohroziť holuby na životoch. 

Po rannom prelete podávajú holubom zmes drobných semien. Po obedňajšom prelete dostávajú letovú zmes a večer dostávajú neobmedzené množstvo krmiva (krmivo sa odoberá vtedy, keď už len zopár holubov nepilo). Chovné holuby sa kŕmia v ich budníkoch. Dôvod je jednoduchý. Niektoré holuby majú vyššiu tendenciu tučnieť a týmto spôsobom kŕmenia vieme tento jav kontrolovať. 


Po vyliahnutí mladých, holuby dostávajú viac jačmeňa v kŕmnej zmesi a neskôr sa jačmeň mení na pšenicu. Mladé sa odstavujú v jarných mesiacoch vo veku 4 týždne a počas letných mesiacov vo veku niečo vyše 3 týždne. Hniezdna miska sa nachádza v tmavšej časti budníka, čo napomáha holubom chrániť násadu pred nepriazňou počasia (chlad, prievan). Bratia Janssenovci venujú mimoriadnu pozornosť zdravotnému stavu hniezdiacich holubov a vitalitu mladých.

Pri pretekaní prirodzenou metódou, viac sú košované holubice. Čo sa týka holubov, keď nemajú veľkú ochotu páriť sa (nenaháňajú priveľmi holubice), sú košované. Najlepšiu formu majú holubice v čase, keď majú na hniezde holúbätá vo veku 8 – 10 dní staré. Počas pretekania majú holuby v hniezde len jedno mladé. Je však dôležité, aby holuby vizuálne prejavovali známky výborného zdravotného stavu. Perie musí byť hebké, hladké a tak musí byť cítené aj v ruke.

Známky dobrého zdravia sú predovšetkým:

- Keď opúšťajú hniezdo len výnimočne;
- Keď chránia budník hneď, ako sa chovateľ objaví v jeho blízkosti;
- Keď v čase kŕmenia prijímajú len pár zrniek a hneď sa ponáhľajú späť na hniezdo;
- Keď sa správajú ináč, ako obyčajne ukazujú;

Autor: Ad Schaerlaeckens, preklad: Bohumír Horr